„Sedím na schodoch pred divadlom a premýšľam. Najlepšie by bolo počkať si, kým sa celé divadlo zosype na kokos a navždy ma tu pochová v prachu. Bohužial však panuje bezvetrie a neschyluje sa ani k poriadnej búrke a ani divadlo nevyzerá na to, že by v najbližšej dobe malo len tak spadnúť. Pýtate sa, prečo ma napadajú takéto divné myšlienky? Možno preto, lebo je dnes piatok trinásteho, ale hlavný dôvod je iný. Dnes sa so mnou totiž rozišiel môj chlapec. Ostal mi po ňom len prívesok - píšťalka. Dal mi ju pred troma týždňami – vraj na odháňanie chlapcov. K tomuto účelu nebola použitá, ale mohla som pomocou nej napríklad odohnať dievča, kvôli ktorej ma opustil a ja sa už nemám z čoho tešiť. Cez prsty sa dívam na slnečné lúče. Pripomínajú mi jeho blonďaté vlasy. Natiahnem po nich ruku, ale uhýbajú. Unavene zatváram oči a klesám do spomienok, pretože sú jediné, čo mi ostalo…
Keď som bola s ním, mala som radosť zo všetkého. Napríklad, keď pršalo, tešila som sa, že prší a keď nepršalo, tešila som sa, že neprší. Zkrátka, boli sme spolu, a i keby padali žaby alebo cigáni, mala by som z toho radosť. Mala som hlavu doslova v oblakoch. Lenže s hlavou v oblakoch sa ako vieme, nedá moc študovať, a tak sa stávalo, že som bola skúšaná zo zemepisu, no ja som žila v domienke, že je chémia. Akurát mi bolo divné, že na tabuli visí mapa. Z hlavy mi vypadlo pár informácíí a s tým, že Rusko je vyspelý priemyselný a poľnohospodársky štát, sa nechcel profesor uspokojiť. Profesora som však nepotešila, z čoho vyplýva, že ani on nepotešil mňa. A tak mi v klasifikačnom pribudla ďalšia guľatá zmámka. Inokedy by som z toho asi bola smutná, ale tentoraz som len mávla rukou a po škole som sa znova vrátila k bezstarostým radostiam z lásky. Stále viac som sa vzdiaľovala od reality a pálila som za sebou mosty, po ktorých by som sa mohla vrátiť späť. Hľadala som radosti a šťastie tam, kde by ich asi nik rozumný nehľadal. Leže aj som si vtedy myslela, že robím správne. Mala som pocit, že s ním urobím dieru do sveta a všetko ostatné sú len zbytočnosti. Nikto asi nechápal, čo vidím tak radostného na prechádzkach po meste s nejakým chlapcom a všetci sa na mňa dívali, akoby chceli zistiť, či náhodou nemám miesto mozgu vykradnutú pokladničku na rozum, alebo či ich mám všetkých po kope. Lenže ja som tie ich pohľady nevnímala a takisto som nevnímala čas. Takže keď som sa potom pozrela na hodinky a zistila som, že som už pol hodiny mala sedieť v hudobnej škole a tešiť sa z krásy umenia.