Každá rodina sa zúčastňuje rodinných výletov, aby k sebe mali jej členovia bližšie a utužili sa rodinné putá. Zdá sa, že uplynul už rok, pretože otec sa rozhodol práve tento víkend obetovať tomuto posvätnému rituálu. Nešťastie. Takže sme sa po neutíchajúcich bojoch predsa len zhodli na spoločnej návšteve. Vybrali sme si Vysoké Tatry. Zatiaľ to znie celkom normálne. Ale pri bližšej konkretizácii sa dozvedáme, že ideme na (cenzurované), čo je vlastne len osada poblíž Levočských vrchov. Osada je menšia územno správna jednotka ako obec, nevyznačuje sa organizovaným pouličným osvetlením, ba ani vlastným obecným úradom, ktorý má oprávnenie vydávať stavebné povolenia.

„Všetci choďte spať, pretože zajtra v skorých ranných hodinách opúšťame mesto!“ – prehlásil otec sebavedome o pol jednej hodine rannej. Nasledujúce ráno sa nieslo v tradičných „skorých ranných časoch“ našej rodiny. O 10:41 doobedu sme už boli vychystaní na cestu. Naša batožina nebola veľká, predsa len šlo len o jednu noc a pár hodín v horskej osade. Každý z nás mal výbornú náladu, pretože sme vedeli o tom, čo sa bude diať na mieste, kde sa chystáme. Začalo to hneď ako sme nastúpili do auta a otec s nadšením spustil rozprávanie, čo všetko sa tam dá robiť. Samozrejme, asi 90 percent týchto činností bolo možné vykonávať výlučne vonku na čerstvom vzduchu a tak sme sa len veselo chichúňali. Veľmi som sa zarazil, keď môj smiech prerušila hlava rodiny tým, že ma posielal na ... diskotéku! Vtedy ma smiech prešiel a zvyšok cesty som trávil v hrôzostrašných predstavách osadníckej diskotéky s takým významným hosťom, akým rozhodne ja som. Cestou nám však otec pripravil spestrenie programu tým, že sme mali zájsť k nášmu dvornému stolárovi v Spišskej Novej Vsi. Očakával by som síce, že náš dvorný stolár bude bývať v podstatne krajšej a rozhodne bližšej oblasti, ale opak bol pravdou. Na našu veľkú a neskrývanú radosť však stolár nebol doma a tak sme cez plot pohladili jeho kóliu a naskákali do auta v domnení, že návšteva nás minula. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme pri poslednej odbočke smerom na hlavnú cestu stretli nášho stolára, oprotiidúceho a vysmiateho smerom k nám. Preskočím zvítavanie: ....a tak sme sa usadili v obývačke, kde nás núkali. Najprv slovami, potom kávou, čajom. Pre mňa a zdvorilostne vysmiatu sestru nám doniesli pomaranče. Keď sme sa zatvárili maximálne divne pridali nám aj mandarinky.