Ľudia v horách (úvaha)

Každá rodina sa zúčastňuje rodinných výletov, aby k sebe mali jej členovia bližšie a utužili sa rodinné putá. Zdá sa, že uplynul už rok, pretože otec sa rozhodol práve tento víkend obetovať tomuto posvätnému rituálu. Nešťastie. Takže sme sa po neutíchajúcich bojoch predsa len zhodli na spoločnej návšteve. Vybrali sme si Vysoké Tatry. Zatiaľ to znie celkom normálne. Ale pri bližšej konkretizácii sa dozvedáme, že ideme na (cenzurované), čo je vlastne len osada poblíž Levočských vrchov. Osada je menšia územno správna jednotka ako obec, nevyznačuje sa organizovaným pouličným osvetlením, ba ani vlastným obecným úradom, ktorý má oprávnenie vydávať stavebné povolenia.

„Všetci choďte spať, pretože zajtra v skorých ranných hodinách opúšťame mesto!“ – prehlásil otec sebavedome o pol jednej hodine rannej. Nasledujúce ráno sa nieslo v tradičných „skorých ranných časoch“ našej rodiny. O 10:41 doobedu sme už boli vychystaní na cestu. Naša batožina nebola veľká, predsa len šlo len o jednu noc a pár hodín v horskej osade. Každý z nás mal výbornú náladu, pretože sme vedeli o tom, čo sa bude diať na mieste, kde sa chystáme. Začalo to hneď ako sme nastúpili do auta a otec s nadšením spustil rozprávanie, čo všetko sa tam dá robiť. Samozrejme, asi 90 percent týchto činností bolo možné vykonávať výlučne vonku na čerstvom vzduchu a tak sme sa len veselo chichúňali. Veľmi som sa zarazil, keď môj smiech prerušila hlava rodiny tým, že ma posielal na ... diskotéku! Vtedy ma smiech prešiel a zvyšok cesty som trávil v hrôzostrašných predstavách osadníckej diskotéky s takým významným hosťom, akým rozhodne ja som. Cestou nám však otec pripravil spestrenie programu tým, že sme mali zájsť k nášmu dvornému stolárovi v Spišskej Novej Vsi. Očakával by som síce, že náš dvorný stolár bude bývať v podstatne krajšej a rozhodne bližšej oblasti, ale opak bol pravdou. Na našu veľkú a neskrývanú radosť však stolár nebol doma a tak sme cez plot pohladili jeho kóliu a naskákali do auta v domnení, že návšteva nás minula. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme pri poslednej odbočke smerom na hlavnú cestu stretli nášho stolára, oprotiidúceho a vysmiateho smerom k nám. Preskočím zvítavanie: ....a tak sme sa usadili v obývačke, kde nás núkali. Najprv slovami, potom kávou, čajom. Pre mňa a zdvorilostne vysmiatu sestru nám doniesli pomaranče. Keď sme sa zatvárili maximálne divne pridali nám aj mandarinky.

Náš pohľad však zneistel ešte viac a tak nám doniesli aj nejaký ručný nástroj na šúpanie exotického ovocia. Obsahoval však čepeľ a tak som sa ho pre istotu ujal skôr ako sestra. Krájač bol „user friendly“, takže nebol problém ošúpať ovocie podľa predstáv domácich. Ale v momente ako došlo na jedlo, ukázal sa vo mne pravý duch lovca. Pomaranč som si vtlačil maximálne ako sa dalo do huby a začal som ho hrýzť celou svojou mocou. Šťava mi tiekla po mojej krásnej čiernej košeli, striekala na okolo sediacich, ktorí začali pochybovať o správnom výbere ovocia. Môžem povedať, že pri druhom pomaranči sa mi to začalo páčiť a tak som vyskúšal aj mandarínku. Mandarínka však bola maximálne kyslá a tak mi po vtlačení do huby začali tiecť slzy, zakašľával som sa a musel som požiadať stolárovu nepohľadnú dcéru o servítku. Návštevu môžem pokladať za vydarenú, celú cestu na miesto určenia som počúval od našich, že som, citujem „žral jak prasa, akoby sme doma nikdy nemali mandarínky!“ Koniec citátu.

Došli sme do nášho cieľa. Osada nás privítali svojím typickým zjavom, ktorý si pamätám od detstva. Prvým domom, ktorý sa Vám objaví v zraku je starý drevený dom s priviazaným čuvačom na ozrutnej reťazi, ktorý je zrejme starší ako samotná výroba reťazí v tejto oblasti. Neviem v ktorom období sa do tejto oblasti dostala výroba a spracovanie železa, ale môžem takmer s istotou potvrdiť, že to bolo neskoro. Oproti minulým rokom som spozoroval jedinú zmenu vo výzore osady v ktorej je asi 20 domov – kostol. Na cintoríne si začali veriaci stavať kostol úctyhodných rozmerov. Pri detailnejšej debate s otcom sme dospeli k záveru, že je honosný a megalomanský. V dome našich hostiteľov však zmeny boli zjavné. Nadstavili si celé jedno poschodie a tak má dom už poschodia tri a z diaľky pôsobí ako menší hotel. Veď bodaj by nie, detí ako smetí, spoločný dvor s bratovou rodinou nášho hostiteľa – to všetko potrebuje priestor. Skrátka populačne dosť rozvinuté dve rodiny, ktoré tvoria celkom slušný základ obyvateľstva osady. V hlbokých horách, kde sa táto osada nachádza, je veľkou udalosťou zachytiť tam signál civilizácie – mobilnú sieť. Domáci však nechcú rozhodne zaostávať za moderným svetom a tak majú aj mobilný telefón. Dokonca majú v dome aj pár miest, na ktoré som bol upozornený, ktoré sú pokryté signálom. Uvítal som to a tieto miesta som si veľmi rýchlo fixoval do pamäti. No zase až tak veľa ich nebolo, takže som to nemal ťažké.

Jedno bolo na mrazivom balkóne, druhé presne v strede pred monitorom počítača a posledné na ľavom reproduktore mini hi-fi sústavy v kuchyni, kde bol aj umiestnený mobil domácich. Takže do úvahy pripadal mrazivý balkón domu alebo presný stred monitora počítača. Áno počujete dobre – počítača. Spomínal som predsa, že to niesu žiadni zaostalí ľudia. Aspoň sa nimi nesnažia byť. Definoval by som to skôr takto: Ľudia ktorí o informačných technológiách vedia, chcú ich, no majú len ich slabšie atrapy. Uvediem príklad: Ak sa u nich povie mobil, predstavia si Sagem, ak sa povie hudba prestavia si rádio s analógovým ladením staníc. Ak sa povie auto, tak Škoda a podobne.. Počítač však bol zakúpený ešte len pred rokom a tak sa to dalo zniesť. Bola to jednoducho „šunka“, ale vytrieskal som z nej čo sa dalo. Po vybalení vecí sme sa kráľovsky nažr..., ehm najedli, pretože pani domáca je znamenitá kuchárka. Potom som sa už len prezliekol a vybehol vonku medzi mládencov. Našiel som ich pri rozobratej Honde, zafúľaných od topánok až po vlasy od oleja, hrdze a podobných exkrementov Hondy. Na ich vek(16-18) si počínali celkom dobre, opravovali „puknutý kus železnej tyče dakdze na podvozku v zadku“ (aspoň podľa ich slov, ja sa v tom veľmi nevyznám). Tak som ich teda nechcel rušiť, aj keď jeden mal veľmi krásnu kombinézu Shell, spýtal som sa len na počítač a už som bežal nazad do tepla. Ešte predtým som si však odbehol na WC – na „malú“. Nešťastie. Splachovanie tam nieje celkom v poriadku, chvíľou som si myslel, že som niečo pokazil. Voda v mise neodtekala, misa sa začala plniť a plniť a možno len jeden jediný centimeter chýbal od úplného preplnenia. Adrenalínová dávka – hovorím si a už si umývam ruky v umývadle maximálne atypických rozmerov. Akoby bolo vymontované z lietadla, alebo z autobusu – široké asi meter, úzke možno 20 centimetrov! Kúpeľňu som preto radšej rýchlo opustil a pustil sa do počítača. Bol v dezolátnom stave, osadníci ho používali zrejme len na tlač dokumentov do školy a počúvanie mp3. Doniesol som si pár filmov na krátenie voľného času, no po pár hodinách boja som sa vzdal a začal som pomýšľať na učenie. Ostal som len pri pomýšľaní, prezeral som si miestnosť, z ktorej som cítil tzv. „autíčkárstvo“. Všade samé plagáty áut, poodtrhované značky, kúsky vozidiel (radiaca páka, trúbka na volant). Išiel som pozerať na televízor. Signál bol mierne rušený divným prašťaním, no po pár minútach si na to ucho zvyklo...

Vo večerných hodinách sa chlapci presunuli do garáže a pracovali na úprave Hondy naďalej. Veľmi pracovití ľudia žijú v týchto končinách. Nič pre mňa.

Odtiaľto by som ani ženu nemohol mať, veď by ma ešte začala nútiť pracovať! Prechádzal som štádiom totálnej nudy, začal som si prehliadať postupne celý dom. Neprišiel som na nič nezvyčajné, typický dom, nič neobvyklé, ani výnimočné. Ideálny na trávenie času nudou. A tak som si zasa sadol za počítač a reinštaloval som pár základných vecí, následkom čoho sa mi podarilo spojazdniť prehrávanie filmov. Hurááá ! Koniec nudy. Zapol som si teda prvý filmík a spokojne som si ho pozeral. Asi v polovičke však prišli mládenci s cieľom, ktorý je zjavne nemožný – dostať ma na diskotéku! Otcove slová sa naplnili, už som sa videl umierať v dave tančiacich osadníkov. Našťastie vďaka svojím diplomatickým schopnostiam som im to vyhovoril a poslal som ich za sestrou, ktorá takéto schopnosti nemá. U nej však zjavne tiež neuspeli, pretože zotrvala v dome celú noc. Spokojne som si pustil film a usalašil som sa. S jedlom rastie chuť a tak som sa rozhodol, že si pustím ďalší. Na ten som sa však pripravil veľmi zodpovedne – ustlal som si, pripravil sa na nočný spánok a …… nešiel! Ani ten, ani ďalší, skrátka nič. Z úplne neznámych príčin sa to pokazilo a tak som znechutene zaľahol a zaspal od sklamania.

Otvoril som oči o 11:45 a v izbe bola tma! “Och nie, prečo práve taký úspešný a vzhľadný mladík ako ja musím ostať uväznený vo večnej tme! Aká nespravodlivosť.” pomyslel som si so smútkom v srdci. Potom som spozoroval zvlášť tenký lúč svetielka, ktorý prenikal priamo z tých častí, kde som si pamätal okno, do postele. Po podrobnom skúmaní som objavil princíp otvárania sa okeníc, ktoré majú veľmi hrubú štrukútru a tak neprepustia skoro žiadne svetlo do miestnosti ani na pravé poludnie. Všetko prebiehalo podľa klasického scenára keď vstávam. Vstanem, umyjem sa, najem sa a začnem rozmýšľať čo ďalej. Moje rozmýšľanie však prerušil môj kamarát osadník, ktorý sa včera ešte tak vášnivo venoval úprave auta. Keďže bola nedeľa, tak nemal čo iné na práci len prerušiť moje nedeľné rozjímanie. Prijal som ho ako svojho vlastného a zasvätil ho do tajov práce s filmami na PC. Bol mi vďačný, chcel mi dať plagát auto, ktorý som zdvorilostne odmietol. Postupne sa mu rozviazal jazyk a tak mi porozprával pár príhod zo svojho života. Je to vlastné tradičný žiak s prirodzeným odporom k škole, s vášňou k autám a očividne aj ku videoklipom v ktorých sú ženské telá. Najviac ma zaujala jeho príhoda o ukradnutej rýchlostnej páke z nemenovaného hypermarketu. Krádež naplánoval do posledného detailu s kamarátmi: Pri nakupovaní si vzali do košíka už spomínaný vrchol prevodovej páky(tam kde sú čísla) z čistého hliníka a kože v hodnote 1200 Sk.

Vzali si aj 2 ks žiaroviek a v nestrihnutej chvíli vložili páku do krabice od žiarovky. Žiarovku odhodili medzi plyšové hračky. Do košíka ďalej vložili kartón malinoviek. Pri pokladni vybrali tovar v tomto poradí: Kartón malinoviek, “žiarovky” a iný tovar. Predavačka stratila odhad váhy pri dvíhaní ťažkého kartónu a tak sa jej “žiarovka” vôbec nezdala ťažká! Geniálny podvod. Ocenil som ho tým, že som mu nahral o jeden videoklip viac ako som pôvodne plánoval. Ako to však býva, v najlepšom treba prestať. “Okamžite všetci dole, odchádzame!” zarevala mať. A tak sme sa museli rozlúčiť, narýchlo sa zbaliť, pretože rodičia ani mne, ani sestre neoznámili čas odchodu. Priateľské potriasanie rukou pred nasadnutím do auta so všetkými členmi dvora sa nekonalo, pretože pršalo a tak sme si ruky triasli ešte vo vnútri. Priestor hôr sme opustili práve v čase, keď sa schyľovalo k búrke. Bol to významný víkend, ktorý mal upevniť vzťahy v našej rodine. Mama ho prepozerala pred televízorom a prerozprávala s domácou paní, otec ho prechodil po osade, po lese a nachádzal sa všade, len tam kde my akurát nebol. Sestra trávila čas zavretá v jednej miestnosti s knihou od Jozefa Ignáca Bajzu, keďže sa mi nepodarilo zohnať referát o jeho diele. No a ja, veď som už spomínal, bol som na víkende v Tatrách. Niekomu táto veta úplne postačí na to, aby mi závidel ako dobre sa mám, že si chodím po víkendoch do Tatier….