Homosexualita, ako pohlavná náklonnosť k osobám toho istého pohlavia, má v našej spoločnosti v celku negatívny ohlas a zdá sa byť, nie príliš rozšíreným fenoménom medzi ľuďmi. Chodiac po uliciach slovenských miest, človek veľmi zriedkavo narazí na dve ženy držiace sa za ruky a dávajúce si na verejnosti pusu a ešte zriedkavejšie na dvoch takýchto mužov.
Neviem, či malý výskyt takýchto homosexuálnych prejavov na uliciach je spôsobený nedostatkom homosexuálov v našej spoločnosti, alebo ostýchavosťou, resp. prezieravosťou takto orientovaných ľudí pred kritickým pohľadom slovenskej spoločnosti.
Tak ako som už v úvodnom súvetí naznačil, negatívne nahliadanie na fenomén homosexuality je medzi ľuďmi intenzívne prítomné, hoci toleranciu až súhlas s ním možno taktiež objaviť, no vo väčšej miere medzi mladými ľuďmi než staršou generáciou.
Čím je to spôsobené? To je otázka na ktorú sa pokúsim dať odpoveď v nasledovných riadkoch. No nemyslím si, že odhalením možných príčin negatívneho nahliadania na fenomén homosexuality by malo naše uvažovanie skončiť. To čo sa javí byť filozoficky ešte zaujímavejším je práve sociálno-etické zhodnotenie samotnej homosexuality. Čiže to, či ide o fenomén patologický, eticky nekorektný, alebo naopak, samotné negatívne nahliadanie väčšiny spoločnosti je patologické, eticky nekorektné, poukazujúce na substančné medzery v jej kultivovanosti, v spoločenskej kultúrnosti.

Teda začíname sa najskôr pýtať po príčinách negatívneho nahliadania na homosexualitu v našej spoločnosti.
Jestvuje substančná časť našej spoločnosti (štatisticky až 60,3%), ktorá intenzívnejšie, či menej intenzívne, fundamentálnejšie, či menej fundamentálne, hľadá odpovede na otázky spojené s prístupom k vlastnému životu a svetu v autorite katolíckej cirkvi. Tá však jednomyseľne odmieta morálnu legitímnosť fenoménu homosexuality, interpretuje ju ako hriech a vyzýva jej „obete“, aby v prehĺbení svojej viery v Boha hľadali možnosť zbavenia sa tohto „neduhu“.

“Zakladajúc sa na svätom písme, ktoré prezentuje homosexuálne akty ako akty hlbokej nemravnosti (mravnej skazy), tradícia vždy prehlasovala, že homosexuálne akty sú podstatnou poruchou. Sú v protiklade k prírodnému zákonu. Uzatvárajú sexuálny akt daru života. Nepochádzajú zo skutočného citu a sexuálnej komplementárnosti. Za žiadnych okolností nemôžu byť schválené”.

(Katechizmus katolíckej cirkvi, 2357)

O dôvodoch, prečo katolícka cirkev opovrhuje homosexualitou, hoci sa snaží z jej „obeťami“ súcitiť sa budeme zaoberať v rámci hľadania odpovede na otázku o morálnej legitímnosti homosexuality.

Ďalším dôvodom neprijateľnosti homosexuality medzi mnohými ľuďmi našej spoločnosti je jej nepriateľnosť z dôvodu nepodobnosti homosexuálne orientovaných ľudí k nim a strachu, manifestovanom v rôznych pseudodôvodoch proti homosexualite, ktorý z tejto nepodobnosti pramení. To máte ako s mimozemšťanmi. Ak by sa tu nejakí objavili, pričom by sa od nás odlišovali, tak jediné na čo by sme sa spontánne zmohli, by bol strach, ktorý by sme pociťovali a to až do vtedy, pokiaľ by sme ich poriadne nespoznali, totiž nespoznali to, že nás vôbec nijako neohrozujú. Nešlo by o nič iné ako o strach z nepoznania ich inakosti.
Ak sa spýtate napr. môjho otca na jeho názor o homosexuáloch, o legalizácii ich partnerského vzťahu a dokonca ich možnosti vychovávať dieťa, odpovie vám podráždene, že hoci nemá voči nim nič, pokiaľ mu dajú pokoj (strach zo znásilnenia :-)), je proti tomu, aby mali možnosť uzatvárať plnohodnotný manželský vzťah a vychovávať dieťa, pretože „je to proti prírode a homosexuáli vychovajú homosexuálov a bude tu viac homosexuálov“. Jeho podráždenosť touto otázkou je psychologicky predchádzaná strachom z fenoménu homosexuality, ktorému ako laik dostatočne nerozumie. Ak sa ho spýtate: „Aj keby bolo pravdou, že homosexuálny partneri sú schopní vychovať iba homosexuálne dieťa (že homosexualita je výhradne záležitosťou výchovy), čo je na tom zlé?“ on odpovie: „Bude tu viac homosexuálov!“ Ak sa ho spýtate: „Aj keby bolo pravdou to, že tu bude viac homosexuálov než v súčasnosti, čo je zlé na tom?“
On Vám odpovie, že je to proti prírode, prírodnému zákonu (ním chápanom v materialistickom zmysle). Keď mu na to odpoviete, že to nemôže byť proti prírode, pretože homosexuáli sú taktiež súčasťou prírody, hoci odlišnou súčasťou, poopraví sa a povie, že môže nastať situácia, že v spoločnosti v konečnom dôsledku zostanú iba homosexuáli, čo bude mať za následok nulovú pôrodnosť v spoločnosti a celá spoločnosť skolabuje, pretože sa nebude mať kto starať o tých starších a nakoniec ľudský rod zanikne.
Ak mu na to odpoviete, že aj keby to bolo tak, čo je v skutku nereálne, že v spoločnosti zostanú iba homosexuálne vzťahy, ľudstvo ešte vymrieť nemusí, pretože vedecko-technická vyspelosť človeka už v súčasnosti umožňuje umelé oplodnenie žien, čo by spoločnosť a ľudstvo v záujme sebazáchovy plne využívalo.

Takto ho privediete k úplnému koncu jeho racionálnych argumentov, a ak budete mať šťastie, jemu sa podarí nahliadnuť platnosť všetkých vašich protiargumentov a v konečnom dôsledku sa mu homosexualita začne javiť ako menej negatívny fenomén, ktorý jeho existenciu a harmonickosť v spoločnosti, z jeho uhľa pohľadu, nebude už tak moc ohrozovať.

Čo je choré na homosexuálnych prejavoch medzi dvoma ľuďmi okrem toho, že je to iné? Prečo podľa mnohých treba liečiť to, ak má niekto prirodzené dispozície a tendencie k fyzickej a osobnostnej náklonnosti k človeku toho istého pohlavia?
Čo je eticky nekorektné na fyzicko-duševnom objímaní sa dvoch ľudí toho istého pohlavia, ak je práve toto prejavom ich prirodzenosti, t.j. toho, čo ich robí tým, čím sú, a ak týmto nikomu neubližujú?

Kresťanstvo, ako heterogénny náboženský fenomén má na to rôznorodý názor. Tak napr. zatiaľ čo v rámci anglikánskej cirkvi, americká episkopálna cirkev si minulú nedeľu (2.11.2003) vysvätila prvého homosexuálne orientovaného biskupa vo svojej histórii, napr. jej sestra v Afrike o tom nechce ani počuť. Katolícka cirkev, ako už bolo spomenuté, tento fenomén odmieta ako ťažký hriech, ktorý sa dá odčiniť iba bezprostredným zavrhnutím takýchto tendencií, obrátiac sa v modlitbách k milosti božej. Ešte presnejšie, nie samotné tendencie k homosexualite sú podľa katolicizmu hriešne, ale uskutočnenie homosexuálnej túžby, resp. podnecovanie a zámerné hovenie si vo fantáziách uskutočňovania tvorí homosexuálne správanie, ktoré je hriešne.
Podľa katolíckej cirkvi jestvujú dva kardinálne dôvody, prečo je homosexualita spoločenským neduhom. Prvým dôvodom je Boží zákon a druhým dôvodom je Prirodzený zákon.
Boží zákon bol človeku zjavený samotným Bohom a je zaznamenaný v posvätnej knihe Biblii. Explicitné narážky na homosexualitu, ako ťažko zmyteľnú škvrnu na ľudskom charaktere môžeme nájsť jak v Starom Zákone, tak v Novom Zákone.
Starý zákon o nej hovorí v knihe Genesis, v príbehu o deštrukcii mesta Sodomy, zatiaľ čo Nový Zákon, napr. v Pavlových listoch Korinťanom:

“Vy neviete, že skazení nezdedia kráľovstvo božie? Nebuďte klamaní: Sexuálne nemorálni, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani mužskí prostitúti, ani homosexuálni previnilci, ani zlodeji, ani opilci, ani ohovárači, ani podvodníci nebudú dedičmi kráľovstva božieho“
( 1 Cor. 6:9–10, NIV). Teda ak sa človek a celé ľudstvo nechce dostať do nemilosti božej, podľa katolíckej cirkvi, by sa mali tohto neduhu homosexuality vystríhať.
Prirodzený zákon je zasa charakteristický tým, že je to zámer, resp.

určitý dizajn, ktorý Boh vbudoval do ľudskej prirodzenosti a človek je ho schopný spoznať vďaka jemu vlastnej etickej intuícii.
Tak ako je prirodzeným zákonom to, že prirodzeným sexuálnym partnerom človeka je iný človek a nie zviera, rovnako je prirodzeným zákonom to, že prirodzeným sexuálnym partnerom pre muža je žena a pre ženu zasa muž!
Z uvedeného vyplýva, že iba heterosexualita je prirodzeným zákonom pochádzajúcim od Boha, ktorý je postihnuteľný etickou intuíciou človeka, a preto iba heterosexualita je morálne legitímna a homosexualita nie.

Oba kardinálne dôvody katolíckej cirkvi pre neakceptovateľnosť morálnej oprávnenosti homosexuality sú postavené na viere v existenciu Boha, resp. viere v definitívnu správnosť kresťanského obrazu Boha, so všeobecne platným poznaním nemajú nič spoločné a preto v duchu Kantovho transcendentálneho idealizmu a jeho kritiky metafyziky, pravdivosť oboch horeuvedených dôvodoch nemožno ani vyvrátiť, ale ani potvrdiť a preto ich nutno ponechať iba vo sfére hypotetickej.

To čo je len možné, nie je definitívne platné a preto to nemôže byť ani morálne záväzné. Ak je iba možné to, že bude vonku pršať, ešte nemusím vonku zvesiť prádlo, pretože mi zmoknúť nemusí. Z možnosti ešte nutnosť nevyplýva!
Ak je iba možné to, že homosexualita je morálne neakceptovateľná, pretože nie je prirodzeným zákonom pochádzajúcim od Boha, rovnako možným je, že homosexualita je morálne akceptovateľná, pretože nič také ako prirodzený zákon pochádzajúci od Boha nemusí byť a morálna intuícia, ktorým ho niekto poznáva, môže byť obyčajnou pseudointuíciou, ktorá nie je v skutku ničím iným, než obyčajným strachom z inakosti nepoznaného.
Čo negatívne, čo je empiricky verifikovateľné a teda všeobecne poznateľné, nachádzame na fenoméne homosexuality?
Je to uzatváranie sexuálneho aktu daru života, ako hovorí Katechizmus? Alebo je to práve to, že homosexuálny vzťah nepochádza zo skutočného citu a sexuálnej komplementárnosti?
Nemyslím si, že preto, že homosexuálny akt neumožňuje splodenie dieťaťa, je morálne nelegitímny. Ak by to bolo tak, i heterosexuálny vzťah, za iným účelom, než za účelom splodenia dieťaťa, by bol rovnako nemorálny.

Čo je eticky nesprávne na takom sexuálnom styku, ktorý je fyzickou manifestáciou lásky medzi dvoma ľuďmi, hoci ním týmto dvaja ľudia nesledujú splodenie dieťaťa a nikomu tým neubližujú???
To, že homosexuálny vzťah nepochádza zo skutočného citu a sexuálnej komplementárnosti je tézou, ktorá pochádza jak z obmedzeného rozumenia fenoménu lásky, redukujúceho ju len na lásku medzi dvoma ľuďmi opačného pohlavia a takto ju robiac od pohlavia závislou, tak z nedostatočnej predstavivosti o tom, ako dokonale sa môžu dvaja ľudia toho istého pohlavia vzájomne sexuálne dopĺňať.
Pretože láska a sexuálna túžba sú kvalitatívne odlišné skutočnosti, láska je totiž záležitosť citu a ľudskej empatie, zatiaľ čo sexuálna túžba záležitosťou pohlavných orgánov, je možné a v živote sa aj stáva, že dvaja ľudia toho istého pohlavia sú schopní, Piačekovsky povedané, tešiť sa z inakosti jeden druhého, empatizovať vnútornými svetmi jeden druhého, čiže ľúbiť sa a nikomu tým objektívne neubližovať, neškodiť.
Preto je homosexualita, hoci zriedkavejším, no morálne legitímnym spoločenským fenoménom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

O homosexualite (úvaha)