Individualizmus vs. Tímová práca

Život je ako divadelná hra. Pre niekoho komédia, pre iného tragédia.
Dráma, v ktorej každý z nás hrá svoju rolu.
Každý herec si myslí, že tá jeho je nenahraditeľná"Ak by som v hre nehral ja, stratila by zmysel." Má pravdu? Je jeho tvrdenie oprávnené? Môže niekto tvrdiť, že jeho rola je dôležitejšia ako rola iných? Samozrejme, že nie. Každá je individuálna, neopakovateľná, a preto sú v hre dôležité všetky. Ak je na javisku len jeden, hoci by bol najlepším hercom, život do hry sám nevdýchne. Potrebuje ostatných. A ak sa hra nevydarí, nebude úspešná, vinu ponesú všetci, nie jednotlivec. Netvrdím, že individualizmus je nesprávny, a len tímová práca je dobrá, pretože tím sa skladá z individuálnych jednotlivcov, a je už len na nich, čo individuálne a originálne do tímu vnesú. Či už to bude to najlepšie, alebo to zlé, čím disponujú. Individualizmus sa prejavuje všade - v škole, v priateľstve, v rodine, maželstve, či v zamestnaní. Je správne byť sám sebou, presadzovať svoje názory, byť samostatným, vedieť byť zodpovedným, ísť za svojím cieľom, no nie na úkor iných. V koľkých manželstvách, či partnerských vzťahoch sa dvaja ľudia nedokázali dohodnúť, nevedeli spolu komunikovať a svoj individuálny ba až egoistický postoj, ktorý sa nezhodoval s partnerovým riešili rozchodom? Koľko detí z rozpadnutých rodín začali s drogami, pretože im chýbala istota a sila prameniaca zo súdržnosti rodičov? Ak spolu členovia rodiny denne komunikujú, spoločne riešia problémy, ktoré im život postavil do cesty, cítia vzájomnú zodpovednosť, spolupatričnosť, cit, ktorý je pylirom, o ktorý sa môžu kedykoľvek oprieť, tak to sa nedá nahradiť ničím na svete. Tím to nie sú len herci v divadelnej hre, kolegovia v práci, spolužiaci v triede, členovia rodiny, ale celá naša spoločnosť, občania našej vlasti. A práve to by sme mali mať na pamati pri uskutočňovaní dôležitých rozhodnutí, aby sme kvôli svojmu individualizmu a "neomylnosti" nestratili omnoho viac, než môžeme získať. A ja som plne ZA!
Neostáva mi nič iné, len konštatovať, že ak by si nielen partneri, zamestnanci, ale aj naši politici, uvedomili, že názorové rozdiely by mali byť chápané ako zdroj informácií a nie ako rušivý faktor, a že aj konečne pochopili čo znamená vzájomná solidarita, akceptácia a to najdôležitejšie - tolerancia, o ktorej každý rozpráva, ale málokto ju uplatňuje v praxi.
Viem o tom dosť veľa, keďže mám korene v rómskej kultúre.

Zistila som, že ľudia, ktorým o tom poviem, sa tvária nechápavo, lebo majú strach z nepoznaného. Česť výnimkán.