Keď niekto povie, že človek je tvorom najdokonalejším, istá časť ľudí sa začne ohradzovať argumentmi približne takéhoto rázu:
„Najdokonalejší? To nie je vôbec pravda. Človek vo svojej sebeckej pýche zabúda, že na zemi nie je len on, ničí životné prostredie živočíchom a rastlinám na zemeguli, ba čo viac, aj svoje prostredie, prírodu, vyhubuje zvieratá, plieni lesy a moria a nakoniec zničí aj sám seba…“

Slovo „dokonalý“ je však veľmi relatívne. Tak ako výrok, ktorý je nosnou myšlienkou tejto úvahy, je veľmi známa aj podobná myšlienka - „Nikto nie je dokonalý“. Obe sú to múdrosti, síce jednoduché, ale vo svojej podstate veľmi hlboké a pravdivé myšlienky, a predsa sa zdanlivo navzájom vylučujú. Odveké múdrosti všeobecne sa považujú za akúsi studnicu pravdy a spravodlivosti, a predsa sa nájdu dve, ktoré si navzájom odporujú?

Keď sa však bližšie pozrieme na myšlienku z nadpisu, zistíme, že nie je použité slovo „dokonalý“ ale „najdokonalejší“ a, aj keď to „naj“ akosi predznamenáva tretí stupeň, vyskytuje sa to podľa mňa skôr z toho dôvodu, aby zostal určitý priestor na niečo dokonalejšie. Pretože slovo „dokonalý“ je absolútne, naproti tomu „najdokonalejší“ ešte môže byť dokonalejší.

K tomuto záveru som dospel v súlade s myšlienkou, že tieto dve múdrosti si nemusia odporovať, práve naopak, „nikto nie je dokonalý“ môže byť len rozšírením spomínaného „človek - najdokonalejší tvor zeme“. Dokopy tak dostaneme vetu, v ktorej sa koncentruje celá pravda - “Nikto nie je dokonalý, ale človek je najdokonalejší“. Tu vidíme, že obe odveké múdrosti si po bližšom pohľade naozaj neodporujú. Takže, ak sa povie „Človek je najdokonalejší tvor zeme“ netreba hneď spustiť lavínu argumentov, prečo tomu tak nie je, ale zamyslieť sa, ako sa to v tej múdrosti vlastne myslí. Človek spôsobuje veľa škody - pretože je to tvor, ktorý má najväčšiu moc na tejto zemeguli. S veľkou mocou však prichádza aj veľká zodpovednosť. Je známe, že ktokoľvek sa dostane k moci, využije ju. Moc (vlastne synonymum peňazí) kazí charakter. Príroda umožnila človeku prerásť do súčastnej podoby - a treba povedať, že prežijú len tí najlepší. Človek všetkými tvrdými skúškami prírody prešiel ako jediný- možno je to od nej akýsi dar za pomyselnú výhru vo všetkých jej reťazcoch - vyvinula nás a dala nám moc. Ľudia sú však takí dobrí, akí sú aj zlí. Majú možnosť výberu. Sme jediný organizmus, ktorý túto možnosť má - možnosť vybrať si, rozlíšiť dobro od zla - a tento dar máme od prírody.