No toto odovzdávanie poznatkov by nemalo byť násilné. V mladších je zakorenený pocit, že všetko, čo je od nich staršie čo i len o 15 či 20 rokov, nemôže byť správne a že určite ten ich názor je lepší. A práve preto, pre iný, nový; mladý pohľad na svet, mnohokrát odmietajú dobre mienené rady a veria, že majú ideálnejšie riešenie. A tí, čo radia, sa nad tým len pozastavujú s poznámkou "Tá dnešná mládež.. to za našich čias..." A začnú sypať, čo by sa nemalo robiť, ako sa robí, čo je zlé, čo.. a je to vlastne vždy dobre mienené? Nehovoria to len preto, že smútia za "svojimi časmi"? Bolo by ideálne, keby starší dokázali mladším odovzdávať skúsenosti nenásilne. A tiež keby sa dokázali rozpamätať aj na prvú polovicu svojho života. Ihneď by si spomenuli a pochopili, že nech sú rady mienené akokoľvek dobre, niektoré veci si mladí jednodcuho musia skúsiť sami, musia sa na nich popáliť. A v tom momente si to zapamätajú naveky, lepšie, ako by to tisíckrát počuli.
A práve v tom momente pochopenia to rodičia mnohokrát pokazia tromi slovami: "Čo som vravel." Takže, aj zlá rodinná výchova nemusí byť základom blaha. No neskôr si uvedomíme, že nebolo všetko zlé, čo sme predtým tak nenávidely.