Rodinná výchova mládeže je základom ľudského blaha. (úvaha)

Tato myšlienka Leibniza ma hlboké korene histórii ľudstva. A prečo? Život je prax, nie teória. Životu sa nenaučíš z kníh a preto ako najlepší spôsob výchovy sa javy rodinná výchova. A skutočne aj je? Ešte v nedávno si ľudia nevedeli predstaviť inú výchovu ako nami tak spomínanú. Čoraz viac sa v súčasnosti zanedbávajú deti nevenuje sa im taká pozornosť ako naším rodičom a nikto to ako si nevie zvrátiť všetci sa kamsi ponáhľajú. Ale kam? Za peniazmi? Už len málokto má čas na toho druhého a čas sa stáva čoraz cennejším. Miesto rodičov vo vyspelých štátoch obsadzujú pestúnky, ktoré nahrádzajú rodičov. No vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa narúšajú tým, že sú spolu iba málo. A prečo? Z honby za kariérou a majetkom nám nezostáva čas? Čoraz viac platí, že na svete je dosť miesta pre veci, len pre ľudí nie. Keď sa pridá k takejto, akože rodinnej výchove ešte aj neschopnosť rodičov v cítiť sa do kože mladých a nadmerné rady, ktoré majú tak neradi tak vzniká veľa nedorozumení a stráca sa dôvera k rodičom. Najľahší spôsob ako stratiť dôveru a úctu mladých je dávať im nekonečné rady."
"Urob to, urob hento, toto nerob vôbec - dôveruj mi, viem, čo hovorím." Veľmi časté slová dospelých. Tí, ktorých už od tzv. generácie X nedelí iba niekoľko (desiatok) rokov, ale predovšetkým názory, sa mnohokrát cítia "múdrejší", "zrelší" a so "správnejším názorom na svet" ako tí mladí. Nakoniec, mladí si myslia to isté; akurát, že v mienke o sebe slovíčko "zrelší nahradia niečím ako pokrokovejší, alebo modernejší .
Rozdiely medzi generáciami tu vždy boli a určite aj budú. Je to jeden z najvýznamnejšch faktorov určujúcich všetko dianie okolo nás. Ak chcete radikálne zmeniť smerovanie firmy, nenahradíte päťdesiatnika v manažmente nejakým novým - päťdesiatnikom. Ak chcete radikálnu zmenu, treba zmeniť spôsob myslenia. A ten dosiahnete zmenou generácie. Akonáhle zostarne manažment, zastaví sa rozvoj podniku. Vo firme, samozrejme, musí fungovať odovzdávanie skúseností, ale žiadna spoločnosť nebude úspešná, ak "radcovia" radia veľmi dlho. Je isté, že pokrok by sa bez istého spôsobu odovzdávania informácií minimálne výrazne spomalil; ak nezastavil. História o tom môže dať mnoho dôkazov. Ak by sa nezachovávali vynálezy, poznatky či historické záznamy z generácie na generáciu, ľudstvo by bolo oveľa chudobnejšie a zraniteľnejšie. Zo zachovaného sa ľudia môžu poučiť a neurobiť rovnakú chybu dvakrát. A naopak - môžu využívať veci, ktoré sa ukázali byť výhodné.

No toto odovzdávanie poznatkov by nemalo byť násilné. V mladších je zakorenený pocit, že všetko, čo je od nich staršie čo i len o 15 či 20 rokov, nemôže byť správne a že určite ten ich názor je lepší. A práve preto, pre iný, nový; mladý pohľad na svet, mnohokrát odmietajú dobre mienené rady a veria, že majú ideálnejšie riešenie. A tí, čo radia, sa nad tým len pozastavujú s poznámkou "Tá dnešná mládež.. to za našich čias..." A začnú sypať, čo by sa nemalo robiť, ako sa robí, čo je zlé, čo.. a je to vlastne vždy dobre mienené? Nehovoria to len preto, že smútia za "svojimi časmi"? Bolo by ideálne, keby starší dokázali mladším odovzdávať skúsenosti nenásilne. A tiež keby sa dokázali rozpamätať aj na prvú polovicu svojho života. Ihneď by si spomenuli a pochopili, že nech sú rady mienené akokoľvek dobre, niektoré veci si mladí jednodcuho musia skúsiť sami, musia sa na nich popáliť. A v tom momente si to zapamätajú naveky, lepšie, ako by to tisíckrát počuli.
A práve v tom momente pochopenia to rodičia mnohokrát pokazia tromi slovami: "Čo som vravel." Takže, aj zlá rodinná výchova nemusí byť základom blaha. No neskôr si uvedomíme, že nebolo všetko zlé, čo sme predtým tak nenávidely.