Na úvod by som chcel povedať, že som bol úplne zmätený týmto tvrdením, no potom mi prišiel na um výrok Sartresa: "Iný človek je pre mňa ja, ktoré nie je ja", a môj postoj sa objasnil.
Čo si o tom myslím? Tak presne to neviem. Viem iba, že to nesúhlsí s mojim ponímaním a myslím i s ponímaním mnohých iných. Nechcel by som žiť vo svete, kde by som nestretával ľudí, lebo, ako vyrozumieť Sartersovi, stretával by som iba seba. Bolo by to ako v sci-fi filme, kde došlo k dajakej katastrofe. Myslím, že by som asi plakal. Nikdy by som už nevidel svoju rodinu, kamarátov a všetkých na ktorých mi záleží. Bolo by tu iba moje ja. Ľudia potrebujú ľudí aby mali vedomie, že sú na svete pre určitý cieľ, aby sa mohli o tom s niekym porozprávať, aby žili .. Pravda, sú okamihy, kedy by najradšej nikto nestretával nikoho, žil pre seba, ale to sú iba dočasné stavy, ktoré sa rozplynú akonáhle si uvedomíme o čo sa ukracujem. Láska i žiaľ, smútok i smiech, to všetko je hodné aby sme sa každé ráno zobudili a odvážili sa ísť do ulíc a stretávať ľudí, cítiť ako sa v nás prebúdza radosť zo života. Možno sa i mýlim, možno som to zle pochopil. Autor výroku mohol narážať iba na skutočnosť, že by mali byť dni bez kontaktu k iným osobám. No i týmto opovrhujem. Dospievam k záveru, že človek, ktorý túto vetu vyslovil, chcel iba zapríčiniť aby sme sa zamysleli nad sebou samým, nad tým čím sme a to čo nám iný znamenajú.