„Najväčším bohatstvom človeka sú ľudské vzťahy.“
Exupéry

Človek od nepamäti žije v spoločenstve a spoločenstvo ako také vytvára a formuje ľudské vzťahy, či už je to vzťah rodiča a dieťaťa, partnerský vzťah, generačný vzťah, kamarátsky vzťah, vzťah rovnakých alebo opačných pohlaví, vzťah nadriadeného a podriadeného a mnoho iných delení.
Vzťah je niečo nehmotné, niečo čo sa len tak ľahko nedá získať ani kúpiť, musí sa len prežiť.
Podľa môjho názoru ľudský vzťah je odrazom našej duše, zrkadlom našich citov a pocitov, je to naše vlastné rozhodnutie komunikácie s druhými ľuďmi a tým aj spätná väzba toho, akú veľkú energiu a kvalitu do vzťahu vložíme. Častokrát si túto veľkú kvalitu nášho vlastného „Ja“ neuvedomujeme a zamieňame za materiálne hodnoty. Skúsme sa zamyslieť nad tým, či chorý siahne skôr po bohatstve alebo pohladení; či plač dieťaťa skôr utíšime drahou hračkou alebo pritúlením v náručí? Poteší viac kamaráta rozobratie problému v rodine alebo balík peňazí? Je väčším šťastím darovať alebo byť obdarovaný?
Doba, v ktorej žijeme nie je ľahká, mnohokrát si však zamieňame postoje materiálna a duchovna. Byť úspešní v živote každého jedného z nás neznamená dobrú finančnú zábezpeku ale nechať prejaviť svoje emócie rozdať iným zo seba kúsok seba.
A ako sa v jednej piesni spieva : „Prečo my ľudia dvadsiateho storočia, máme vždy zachmúrené obočia:“ Tak prečo nedáme najavo svoje pocity, prečo sa neusmejeme, keď kráčame po ulici, prečo sa pozeráme na človeka, ktorý si veselo pohvizduje ako na blázna, prečo nazaďakujeme keď nám niekto podrží dvere obchodu, prečo odvraciame tvár, keď vidíme človeka o paličke?
Veď len úsmev, milá tvár, poďakovanie, podanie ruky, úcta k človeku a všetky tieto triviálne veci máme každý v sebe, veď nás nestoja absolútne nič. A kto nám dal takúto normu správania sa? Spoločnosť, doba?
Nie, to každý sám si nosí rebríček hodnôt v sebe a je iba na nás samých ako s ním budeme nakladať.