Čo život dal

V roku 1988 teda presne rok pred našim slávnym Novembrom, som bola v poslednom ročníku na právnickej fakulte a bezhlavo som sa zaľúbila do nášho 35-ročného prednášateľa marxistickej filozofie. Bol neuveriteľný fešák, mal tri krásne malé dievčatká a veľmi ťažko chorú ženu, ktorú všetci štyria priamo zbožňovali. So svojou láskou som sa nikomu nezdôverovala, ale aj tak to všetci na fakulte vedeli, že medzi nami prebiehalo „iskrenie“. Boris bol mimoriadne čestný muž a úprimne mi povedal, že rodina je preňho najdôležitejšia. Jedného dňa ma navštívila jeho manželka, ktorá sa bohvieakým spôsobom dozvedela o mojich citoch a povedala mi, že jej ostáva už len málo času a že vzhľadom na moje city k jej manželovi ma veľmi prosí, aby som sa postarala oňho a o tri dcérky (9, 12, 14 ročné).
Skutočne zomrela po troch mesiacoch, ale ešte ma uviedla do ich rodiny a žiadala dievčatá, aby ma po jej odchode rešpektovali ako matku. To všetko bolo ako neskutočný sen: vo veku 24 rokov ako čerstvá absolventka som z hodiny na hodinu mala tri dcérky a o 12 rokov staršieho muža. A množstvo práce a povinností, lebo po revolúcii môj muž prišiel o zamestnanie ako nikomu nepotrebný komunistický teoretik. Ja zasa práve naopak, vďaka teraz veľmi potrebnému právnickému vzdelaniu a znalosti angličtiny som získala veľmi dobre platené miesto v novovzniknutom Euroteli, vyškolila som sa v Amerike a môj plat na začiatku deväťdesiatych rokov vysoko presahoval 50 tisíc korún mesačne. Vtedy to bola obrovská hŕba peňazí, ktorá zabezpečovala našej rodine (stále som ešte nebola vydatá za Borisa, lebo moji rodičia si to veľmi nepriali) nielen pohodlný život, ale aj možnosť dokončievať rozostavaný dom v Mlynskej doline na pozemku, ktorý bývalá Borisova žena zdedila po svojich rodičoch. Mojim rodičom vadilo len jedno, a to, že Boris stále nepracuje, cíti sa nepochopený a odstrčený celým svetom, že on, taký múdry filozof a teoretik v nových podmienkach nie je nikomu potrebný. Hrdo vykrikoval, že on sa nikomu prosiť nebude a radšej chodil na celé dni do Smíchovskej záhrady na Obchodnej ulici, kde sa schádzali takí istí mudrlanti a hádali sa, kedy tá celá demokracia praskne a oni sa zasa vrátia do funkcií.
Postupne už nebolo ani jedného dňa, aby sa Boris vrátil triezvy domov. Ja som ho však mala veľmi rada, bol to môj prvý muž a milenec a jeho tri prekrásne a citlivé dcérky boli pre mňa neuveriteľnou podporou a zadosťučinením.

A rukolapným svedectvom, že postupujem správne.
V roku 1993 som dostavala dom a presťahovali sme sa do takého luxusu, ktorý väčšina určite pozná len z amerických filmov. Ja som sa už vtedy ako 28-ročná stala námestníčkou jednej rakúskej banky a domov som nikdy nedoniesla menej ako 120 tisíc korún mesačne. Vila bola prekrásne zriadená, dcérky som „poumiestňovala“ v najlepších školách a aj Boris sa na základe starých známostí v SDĽ dostal do dobrej funkcie v novej poisťovni, kde si vedenie krásne šafárilo s peniazmi poistencov.
A potom to prišlo. Nečakane, ale zato oveľa bolestivejšie. V ružinovskej poliklinike mi objavili hrčku na prsníku a onkologické vyšetrenie hlásilo jednoducho POZITÍVUM. Nasledovala jedna operácia za druhou, ožarovanie, chemoterapia, dlhá rekonvalescencia a našťastie skutočné vyliečenie. Toto všetko trvalo dva dlhé, neuveriteľne vlečúce sa roky. Zo začiatku, teda pokiaľ som bola v nemocnici, Boris a dcérky sa o mňa starali. Potom som však musela odísť do dvojizbového bytu rodičov na Štrkovci, lebo v Mlynskej doline nemala moja rodina na mňa čas, dievčatá dospeli, mali iné záujmy a Boris už mal na starosti koncepciu prieniku SDĽ do poisťovacích štruktúr, aby mali finančné prostriedky pred ďalšími voľbami. Bol zase vo forme, štíhly, krásny, obletovaný peknými podriadenými...
Tesne po mojom uzdravení mi tichučko zomreli obidvaja rodičia, do práce po takom dlhom čase som sa ani neusilovala vrátiť („nemáte tu čo robiť“, odkázala mi 26-ročná nová riaditeľka divízie, ktorú som práve ja zaúčala do práce v bankovníctve). Našla som si pokojné miesto v jednej cestovnej kancelárii za 9,5 tisíc korún, nič mi nechýba, len občas sa mi urobí smutno, že žiadna z mojich bývalých dcér sa mi nikdy neozve. Boris nemá čas, viem z tlače, že zase niečo sprivatizoval a asi len nová revolúcia by ho vrátila do môjho náručia. Aha, a na dom nemám žiaden nárok – moji rodičia predsa stále boli proti môjmu manželstvu a teraz by som sa len vystavila na posmech, keby som pripomenula Borisovi a dcérkam, že dom bol dostavaný z mojich peňazí, však? Valéria S.