Ťažká otázka. Myslím, že by bolo ľahšie odpovedať najprv na jej druhú časť. Som mladý človek stojaci na prahu života a ešte presne neviem, čo mu v budúcnosti dám. Možno veľmi veľa, možno vôbec nič. Možno zachránim mnoho ľudských životov, možno vynájdem liek na nejakú zatiaľ nevyliečiteľnú chorobu, možno napíšem hŕbu múdrych kníh, možno chudobným rozdám svoj obrovský majetok, možno skončím vo väzení, možno nečakane zo-mriem.. Takýchto „možno“ by som mohla vymenovať veľa. Možno, a či pravdepodobne, sa však nesplní ani jedno z nich. Len moja túžba je celkom jasná. Chcem dať životu to, čo mu dal môj vzor a veľký svätec František z Assisi. V jednej modlitbe prosí:
„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť,
odpustenie, kde sa množia urážky. Daj, aby som prinášal vieru tým, čo pochybujú,
nádej tým, čo si zúfajú,
svetlo tým, čo tápu v tmách,
radosť tým, čo smútia.“
Aj ja chcem šíriť lásku, pretože bez nej sa nedá prežiť plnohodnotný život. Aj ja chcem šíriť vieru v Boha, pretože bez neho je všetko márne. Aj ja chcem šíriť radosť, pretože pravá ra-dosť tomuto svetu chýba. Tak ako František, chcem viac utešovať, ako byť utešovaná, viac chápať, ako byť chápaná, viac milovať, ako byť milovaná. To najdôležitejšie však zachytávajú posledné slová jeho modlitby:
„Pretože len keď dávame, nadobúdame,
len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,
len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.“
A tu niekde sa skrýva odpoveď aj na prvú časť otázky. Čo čakám od života? Čakám teda od života presne to, čo mu chcem dať. No zároveň predpokladám, že to od neho aj tak nikdy ne-dostanem. Ale táto skutočnosť ma mrzieť vôbec nebude. Ja to totiž raz dostanem od Boha.