Je v tomto prípade niečo, čo by mohlo determinovať moju existenciu? Funguje tu nejaký obmedzujúci faktor? Je tu iba jediná nesloboda človeka – nedisponuje slobodou nebyť slobodný.
Ľudskú existenciu nesmie strhnúť lavína hodnôt a zákonov, ktoré sa v spoločnosti prezentujú ako prirodzené, či stvorené Bohom. Človeka nemožno chápať ako figúrku zdeformovanú pod váhou noriem presadzujúcich sa ako univerzálne. Človek nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí, t.j prvý princíp existencializmu. Koniec-koncov sám seba vníma v tejto súvislosti ako veľký projekt nasmerovaný d budúcnosti, ktorého architektom som ja sám.
Ľudia si obvykle predstavujú Boha ako tvorcu, ktorý nás zhotovil. Preto vieme, kto sme a prečo sme. Pretože Boh existuje, aj ľudská podstata existuje. No za predpokladu, že Boh neexistuje, sa ľudia dostanú do situácie, že síce existujú, avšak nevedia kto sú a prečo sú. V tomto prípade existencia predchádza podstatu. Ľudia nadobúdajú pocit ničoty, hnusu, absurdity zmyslu života.
Ale ako je to vlastne s tou existenciou a podstatou? Čo je skôr? A ako s tým súvisí sloboda voľby? V tejto súvislosti je nevyhnutné oddeliť svet vecí od človeka. Napríklad: kniha je súčasťou sveta vecí. Pri vzniku knihy mali jej tvorcovia konkrétnu predstavu ako má vyzerať, čo má obsahovať, aký cieľ má splniť. Boli inšpirovaní určitou predstavou. Postup krokov, ktorým kniha prišla na svet a predstava o využití tejto knihy, to nie je nič iné, iba naplnenie myšlienky – podstata predchádza bytie.
To že som architektom, ktorý si sám projektuje svoju vlastnú stavbu života neznamená, že táto stavba sa vybuduje hneď, alebo v krátkom čase. Nie. Práve naopak, celá moja existencia bude postupným prikladaním tehál, omietky, či škridly na túto stavbu. Bude sa utvárať nepretržite. V tomto procese výstavby má nezastupiteľnú funkciu sloboda – sloboda ako základný pilier. Bez tohto piliera by bola stavba nestabilná a bolo by veľmi pravdepodobné, že sa zrúti ako domček z kariet. V týchto „stavebných“ súvislostiach je nevyhnutné vnímať slobodu ako základ všetkých ostatných hodnôt. Sartrova koncepcia sa teda javí ako systém, kde základom je slobodné rozhodnutie človeka – sloboda voľby.
Nezainteresovaný človek by si mohol myslieť, že ide o určitý stupeň anarchie, pretože sú odmietané strnulé a konzervatívne hodnoty a dôraz sa kladie na slobodu. Omyl! Je tu argument vyvracajúci tieto mylné predstavy – zodpovednosť. Zodpovednosť vo vzťahu k sebe a za seba a tak tiež zodpovednosť k druhému a za druhého. Každý má na svojich ramenách totálnu zodpovednosť za svoju existenciu. Inými slovami, ak budem svoju stavbu života budovať na rýchlo, bezohľadne a nedbanlivo, môže sa stať, že spadne nejaká tá stena alebo sa zrúti celá.