Cit k synovi môže byť natoľko silný, že sa rozhodne obetovať túžbu po spravodlivosti a záchrane hrdinských životov. No láska k synovi – zradcovi nemusí byť až taká silná, môže ju výrazne prevyšovať láska k vlasti, láska k človeku – bojujúcemu hrdinovi a nenávisť voči barbarským dobyvateľom. Toto všetko matka veľmi reálne a explicitne vnímala. Je krásne rozprávať o hodnotách, ktoré predstavujú lásku k tomu alebo onému. No pokiaľ tieto slová nepodložíme konkrétnymi autentickými činmi, neznamenajú nič. Aj matka si slobodne zvolila alternatívu, ktorú pociťovala ako správnu a rozhodla sa podložiť ju a potvrdiť ju konkrétnym činom. Raz večer prišla matka za svojim synom – kolaborantom, položila na stôl pištoľ a povedala mu, že je v nej jeden náboj a že má dve možnosti. Buď zastrelí ju, alebo seba. Syn nemal dosť odvahy, aby sa vzpriečil sile matkinej autority. Zastrelil sa.
V mojej každodennosti sa hraničné situácie podobného charakteru síce nevyskytujú, no sloboda voľby je prítomná neustále. Sloboda ma núti nájsť si vlastnú cestu. Možno by bol život jednoduchší, ak by jeho súčasťou bola všeobecná morálka, pri ktorej by sme mali stopercentnú istotu neomylnosti a pravdy. No takáto predstava je falošná a nezodpovedá realite. Nielenže neexistuje všeobecná morálka, ale ani najmenšie naznačenia a odporúčania. Niektorí však protiargumentujú a hovoria, že akési náznaky, možno pochádzajúce od vyššej sily – Boha, tu sú. Aj keby bola táto myšlienka považovaná za správnu, problém spočíva v tom, ako sa týmito náznakmi inšpirovať, akú cestu si vybrať. Sovietská matka, o ktorej tu bola reč, by mohla synovu zradu a smrť ostatných členov rodiny na fronte, vnímať ako náznak, resp. znamenie. V poriadku. Ale aký záver by mala z tohto znamenia vyvodiť? Buď sa vo svojej osamelosti a zúfalstve uzavrieť do kláštora, alebo sa chytiť zbrane a posilniť partizánsky odboj.
Je na každom z nás, či zo seba urobí hrdinu alebo zradcu. Nie je to genetický dané, práve naopak, ide o dôsledok konkrétnych každodenných slobodných rozhodnutí. Človek s neustále angažuje. Byť hrdinom je krásne a pozitívne, no nemusí to tak byť vždy. Hrdina si môže slobodne zvoliť také rozhodnutia a realizovať také činy, že sa napokon ocitne v pozícii zbabelca. Samozrejme, že je možný aj opačný postup. Ak si na tvár nasadím existencialistické okuliare, vnímam človeka ako proces, ako niečo čo je neustále v pohybe. Človek sa nepretržite utvára, čo je zabezpečené slobodou voľby, ktorú uplatňuje počas trvania svojej existencie. Bolo by chybou chápať seba i ostatných ľudí, ako niečo strnulé, stabilné a nemenné.