Keďže k svojej podstate človek dospeje až po smrti – vtedy je niečím hotovým, čo už nemá projekt – vzniká pocit hnusu, absurdity zmyslu existencie.
Bolo by však naivné si myslieť, že môj projekt po smrti dokončí niekto iný. Ľudská prirodzenosť neexistuje a spoliehať sa na ľudí, ktorých nepoznám, a ktorí sú slobodní, je falošné. Potešil by som sa, ak by po mojej smrti iní dokončili dielo, ktoré som ja nestihol doviesť do cieľa. No takáto predstava je skôr utópiou, nie je možné ju založiť na niečom pevnom – nič pevné totiž neexistuje. Keď som počas svojho života bojoval za ideály, o ktorých šľachetnosti som bol presvedčený, moji spolubojovníci v ich uplatňovaní môžu a nemusia pokračovať. Slobodne si zvolia svoju cestu, ktorá bude totožná s tou mojou, alebo jej bude protirečiť.
Sartrov existencializmus ma fascinuje spôsobom svojho vzniku, nie je kabinetným produktom, nevytvorili staručkí filozofi prostredníctvom abstraktných špekulácií. Ide o stelesnenie pocitov celej jednej generácie v období druhej svetovej vojny i po nej. Koncepcia slobody voľby je príťažlivá o. i. aj svojou aktuálnosťou. Ignorovaním alebo nepochopením Sartra sa veľmi ľahko môžeme ocitnúť v špecifickej situácii – budeme o sebe hovoriť, že sme slobodní, no v skutočnosti s ňou nebudeme mať takmer nič spoločné. Prirovnal by som to k určitému priestoru, kde sa síce nachádzajú mnohé ligotavé veci, no pohyb je obmedzený mrežami, ktoré sú všade dookola. Človek nachádzajúci sa v tomto priestore si nahovára, že je mu dobre, že je šťastný a slobodný. V skutočnosti však nemusí myslieť a rozhodovať, je nesamostatný. Myslím si, že to nie je teoretický kompliment na Sartrovu slobodu voľby, ale konkrétna prax potvrdzujúca platnosť a aktuálnosť spomínanej filozofickej koncepcie. Totiž človek, obeť masmédií, sa snaží robiť to, čo robia ostatní, aj keď si mnohokrát len nahovára, že to čo praktizuje je správne, ale keď to tak robia všetci, nemôže to byť v konečnom dôsledku zlé. Moderná propaganda, pri ktorej Goebbels vyzerá ako chudobný príbuzný, nám dnes ponúka spôsob, ako myslieť. Ide o akúsi módu v myslení.
Kdeže otázka voľby?! Zábavné programy, seriály, filmy (hlavne americké), o reklamách ani nehovoriac, nám podstrkávajú normy, kritériá, modelujú náš vkus, podvedome nám vtláčajú zvrátené hodnoty založené na nízkych živočíšnych pudoch. Obeť tohto monštra nemá priestor sa slobodne rozhodovať, je tu síce určitý priestor, ale ten je ohradený mrežami. Apropo, rozhodovanie sa medzi sexuálnymi pomôckami nie je stelesnením autentického spôsobu existencie a slobody voľby.
Túžba neocitnúť sa v zamrežovanom priestore nás núti so slobodou voľby nielen sympatizovať, ale vnímať ju ako.