Sme odsúdení k slobode (J.P.Sartre)

Už neraz som nadobudol pocit, že moji rodičia, škola, či prostredie v ktorom žijem, ma obmedzujú a ukazujú mi cestu, o ktorej správnosti nie som presvedčený. Akoby mi vnucovali takú podobu života, s ktorou sa nemôžem stotožniť. Taktiež som pociťoval potrebu byť niekým iným, resp. aby sa moja existencia vyvíjala inak. Chtiac-nechtiac som sa prostredníctvom svojich úvah ocitol vo filozofickej rovine, a to nie hoci akej, ale existencialistickej. Otázku je možné definovať jasne a nekompromisne: „Existencia človeka je výsledkom jeho slobodných rozhodnutí, alebo je determinovaná niečím, na čo človek nemá vplyv a nemôže to zmeniť? “ táto dilema bolo obzvlášť aktuálna a často sa vyskytujúca najmä v období po druhej svetovej vojne, kedy sa Európa ešte nestihla spamätať z tragédie. Hodnoty a istoty dovtedy vnímané ako samozrejmé, sa rúcali. Sartrov existencializmus sa v tomto čase javil ako cesta k novému a lepšiemu svetu.
V dnešnom uponáhľanom a globalizujúcom sa svete sú časté snahy, ktoré chcú človeka posunúť už do vopred pripravenej dimenzie a vnútiť mu hodnoty, ktorých by mal byť nositeľom. Najmocnejší tohto sveta, podľa môjho názoru, nepotrebujú indivíduum mysliace, alternatívne – uvažujúce ako sa slobodne rozhodnúť. Pre nich je priateľnejšia masa. Je chybou, ak si niekto myslí, že tu sú hodnoty a normy – pevné, nemenné a posvätné. Väčšina ľudí je totiž presvedčená o existencii hodnôt, ktoré je nevyhnutné dodržiavať. Myslia si, že to je niečo vopred dané resp. dané Bohom. Je na každom z nás, aby sa slobodne rozhodol, či chce alebo nechce žiť v „planej viere“. Mňa osobne predstava ovečky v stáde neláka. Ľudia žijúci v planej viere sú presvedčení o nedostatku slobody. Myslia si falošne, že spôsoby správania, resp. zákony sú buď vytvorené vyššou formou existencie, Bohom, alebo majú svoj pôvod v ľudskej prirodzenosti. Život týchto ľudí je akoby zo dňa na deň. Prirovnal by som ich k robotom. Robot sa nemôže slobodne rozhodnúť, každý jeho krok je naplánovaný, ovládaný a pod kontrolou. Človek nie je robotom v tom zmysle, že niekto iní stláča gombíky, ale činmi a rozhodnutiami, ktoré nie sú jeho vlastné a čo je dôležité, nie sú slobodné.
Disponujem však slobodou zvoliť si vlastné hodnoty i spôsob života. Autentický spôsob života znamená, že sám si určím, čo budem uctievať, v čo budem veriť, ako budem žiť.

Je v tomto prípade niečo, čo by mohlo determinovať moju existenciu? Funguje tu nejaký obmedzujúci faktor? Je tu iba jediná nesloboda človeka – nedisponuje slobodou nebyť slobodný.
Ľudskú existenciu nesmie strhnúť lavína hodnôt a zákonov, ktoré sa v spoločnosti prezentujú ako prirodzené, či stvorené Bohom. Človeka nemožno chápať ako figúrku zdeformovanú pod váhou noriem presadzujúcich sa ako univerzálne. Človek nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí, t.j prvý princíp existencializmu. Koniec-koncov sám seba vníma v tejto súvislosti ako veľký projekt nasmerovaný d budúcnosti, ktorého architektom som ja sám.
Ľudia si obvykle predstavujú Boha ako tvorcu, ktorý nás zhotovil. Preto vieme, kto sme a prečo sme. Pretože Boh existuje, aj ľudská podstata existuje. No za predpokladu, že Boh neexistuje, sa ľudia dostanú do situácie, že síce existujú, avšak nevedia kto sú a prečo sú. V tomto prípade existencia predchádza podstatu. Ľudia nadobúdajú pocit ničoty, hnusu, absurdity zmyslu života.
Ale ako je to vlastne s tou existenciou a podstatou? Čo je skôr? A ako s tým súvisí sloboda voľby? V tejto súvislosti je nevyhnutné oddeliť svet vecí od človeka. Napríklad: kniha je súčasťou sveta vecí. Pri vzniku knihy mali jej tvorcovia konkrétnu predstavu ako má vyzerať, čo má obsahovať, aký cieľ má splniť. Boli inšpirovaní určitou predstavou. Postup krokov, ktorým kniha prišla na svet a predstava o využití tejto knihy, to nie je nič iné, iba naplnenie myšlienky – podstata predchádza bytie.
To že som architektom, ktorý si sám projektuje svoju vlastnú stavbu života neznamená, že táto stavba sa vybuduje hneď, alebo v krátkom čase. Nie. Práve naopak, celá moja existencia bude postupným prikladaním tehál, omietky, či škridly na túto stavbu. Bude sa utvárať nepretržite. V tomto procese výstavby má nezastupiteľnú funkciu sloboda – sloboda ako základný pilier. Bez tohto piliera by bola stavba nestabilná a bolo by veľmi pravdepodobné, že sa zrúti ako domček z kariet. V týchto „stavebných“ súvislostiach je nevyhnutné vnímať slobodu ako základ všetkých ostatných hodnôt. Sartrova koncepcia sa teda javí ako systém, kde základom je slobodné rozhodnutie človeka – sloboda voľby.
Nezainteresovaný človek by si mohol myslieť, že ide o určitý stupeň anarchie, pretože sú odmietané strnulé a konzervatívne hodnoty a dôraz sa kladie na slobodu. Omyl! Je tu argument vyvracajúci tieto mylné predstavy – zodpovednosť. Zodpovednosť vo vzťahu k sebe a za seba a tak tiež zodpovednosť k druhému a za druhého. Každý má na svojich ramenách totálnu zodpovednosť za svoju existenciu. Inými slovami, ak budem svoju stavbu života budovať na rýchlo, bezohľadne a nedbanlivo, môže sa stať, že spadne nejaká tá stena alebo sa zrúti celá.

Čo však nie je zanedbateľné – moja stavba môže poškodiť aj tie, ktoré sa nachádzajú v jej susedstve. Človek nezodpovedá iba za svoju individualitu, ale je zodpovedný za všetkých ľudí. Zodpovednosť je tak oveľa širšia akoby sa mohlo zdať. Sloboda voľby? Áno. Ale spojená so zodpovednosťou!
Život, to sú situácie, v ktorých je nutné neustále sa rozhodovať. Samozrejme, ako ináč, slobodne. Môžeme si vybrať medzi viacerými možnosťami, alternatív je viacero. Počas druhej svetovej vojny sa v Sovietskom zväze stala zaujímavá, no tragická príhoda. V jednej malej sovietskej dedine žila jednoduchá žena, ktorej brat, manžel a jeden zo synov bojovali od prvých dní na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny. Druhý syn zostal v rodnej dedine, neodišiel na front a zradil. Stal sa z neho prisluhovač fašistického agresora, urobili z neho policajta. Tento muž nekompromisne a bez kúska citu trestal guľkou do tylu akýchkoľvek partizánsky odpor voči fašistom. Jeho quislingistický postoj v ňom nevyvolával ani naj menšie náznaky výčitiek svedomia. Kamarátov, s ktorými donedávna hrával futbal a sedel v lavici, posielal na istú smrť. Toto všetko videla jeho matka, ktorá sa s tým nedokázala zmieriť. Matka mala v tom čase na výber dve možnosti: buď bude tolerovať zradu svojho syna, alebo ju nejakým spôsobom presadí. Sloboda voľby! Na jednaj strane cítila to, čo cíti každá matka voči svoju synovi – silný materinský cit. No zároveň cítila odpor voči beštiálnym vraždám a rozvracaniu svojej vlasti; za čím stál jej syn. A tak stála pred dvomi veľmi odlišnými typmi činu: jeden konkrétny, ktorý sa dotýka iba jednej osoby. Druhý, týkajúci sa širšieho kolektívu, resp. spoločnosti. Bola to dilema akoby medzi dvomi morálnymi koncepciami. Uprednostniť osobnú známosť, oddanosť alebo morálku širšiu? Matka bola nositeľkou pokrokových ideí, bola ateistka. No čo, ak by sa v tejto situácii oprela o kresťanstvo a jeho morálne hodnoty? Kresťanstvo veľa hovorí o akejsi láske blízkych, miluj blížneho svojho, ako seba samého. Ale kto je ten blížny? Z pozície matky je to jej vlastný syn, alebo bojovníci proti fašizmu a za slobodu vlasti? V konečnom dôsledku však obetovanie syna môže v sebe niesť určitý kus spornosti a neurčitosti. Pretože ak nebude tento kolaborant, nahradí ho iný a možno ešte krvavejší. Tento príklad jasne poukazuje na to, že návod na konanie nie je možné si nikde prečítať alebo sa niekoho opýtať. Matka, o ktorej je tu reč nemá hodnoty ako príliš široké a nevzťahujúce sa na jej konkrétnu situáciu. Môže sa oprieť o svoje inštinkty.

Cit k synovi môže byť natoľko silný, že sa rozhodne obetovať túžbu po spravodlivosti a záchrane hrdinských životov. No láska k synovi – zradcovi nemusí byť až taká silná, môže ju výrazne prevyšovať láska k vlasti, láska k človeku – bojujúcemu hrdinovi a nenávisť voči barbarským dobyvateľom. Toto všetko matka veľmi reálne a explicitne vnímala. Je krásne rozprávať o hodnotách, ktoré predstavujú lásku k tomu alebo onému. No pokiaľ tieto slová nepodložíme konkrétnymi autentickými činmi, neznamenajú nič. Aj matka si slobodne zvolila alternatívu, ktorú pociťovala ako správnu a rozhodla sa podložiť ju a potvrdiť ju konkrétnym činom. Raz večer prišla matka za svojim synom – kolaborantom, položila na stôl pištoľ a povedala mu, že je v nej jeden náboj a že má dve možnosti. Buď zastrelí ju, alebo seba. Syn nemal dosť odvahy, aby sa vzpriečil sile matkinej autority. Zastrelil sa.
V mojej každodennosti sa hraničné situácie podobného charakteru síce nevyskytujú, no sloboda voľby je prítomná neustále. Sloboda ma núti nájsť si vlastnú cestu. Možno by bol život jednoduchší, ak by jeho súčasťou bola všeobecná morálka, pri ktorej by sme mali stopercentnú istotu neomylnosti a pravdy. No takáto predstava je falošná a nezodpovedá realite. Nielenže neexistuje všeobecná morálka, ale ani najmenšie naznačenia a odporúčania. Niektorí však protiargumentujú a hovoria, že akési náznaky, možno pochádzajúce od vyššej sily – Boha, tu sú. Aj keby bola táto myšlienka považovaná za správnu, problém spočíva v tom, ako sa týmito náznakmi inšpirovať, akú cestu si vybrať. Sovietská matka, o ktorej tu bola reč, by mohla synovu zradu a smrť ostatných členov rodiny na fronte, vnímať ako náznak, resp. znamenie. V poriadku. Ale aký záver by mala z tohto znamenia vyvodiť? Buď sa vo svojej osamelosti a zúfalstve uzavrieť do kláštora, alebo sa chytiť zbrane a posilniť partizánsky odboj.
Je na každom z nás, či zo seba urobí hrdinu alebo zradcu. Nie je to genetický dané, práve naopak, ide o dôsledok konkrétnych každodenných slobodných rozhodnutí. Človek s neustále angažuje. Byť hrdinom je krásne a pozitívne, no nemusí to tak byť vždy. Hrdina si môže slobodne zvoliť také rozhodnutia a realizovať také činy, že sa napokon ocitne v pozícii zbabelca. Samozrejme, že je možný aj opačný postup. Ak si na tvár nasadím existencialistické okuliare, vnímam človeka ako proces, ako niečo čo je neustále v pohybe. Človek sa nepretržite utvára, čo je zabezpečené slobodou voľby, ktorú uplatňuje počas trvania svojej existencie. Bolo by chybou chápať seba i ostatných ľudí, ako niečo strnulé, stabilné a nemenné.

Keďže k svojej podstate človek dospeje až po smrti – vtedy je niečím hotovým, čo už nemá projekt – vzniká pocit hnusu, absurdity zmyslu existencie.
Bolo by však naivné si myslieť, že môj projekt po smrti dokončí niekto iný. Ľudská prirodzenosť neexistuje a spoliehať sa na ľudí, ktorých nepoznám, a ktorí sú slobodní, je falošné. Potešil by som sa, ak by po mojej smrti iní dokončili dielo, ktoré som ja nestihol doviesť do cieľa. No takáto predstava je skôr utópiou, nie je možné ju založiť na niečom pevnom – nič pevné totiž neexistuje. Keď som počas svojho života bojoval za ideály, o ktorých šľachetnosti som bol presvedčený, moji spolubojovníci v ich uplatňovaní môžu a nemusia pokračovať. Slobodne si zvolia svoju cestu, ktorá bude totožná s tou mojou, alebo jej bude protirečiť.
Sartrov existencializmus ma fascinuje spôsobom svojho vzniku, nie je kabinetným produktom, nevytvorili staručkí filozofi prostredníctvom abstraktných špekulácií. Ide o stelesnenie pocitov celej jednej generácie v období druhej svetovej vojny i po nej. Koncepcia slobody voľby je príťažlivá o. i. aj svojou aktuálnosťou. Ignorovaním alebo nepochopením Sartra sa veľmi ľahko môžeme ocitnúť v špecifickej situácii – budeme o sebe hovoriť, že sme slobodní, no v skutočnosti s ňou nebudeme mať takmer nič spoločné. Prirovnal by som to k určitému priestoru, kde sa síce nachádzajú mnohé ligotavé veci, no pohyb je obmedzený mrežami, ktoré sú všade dookola. Človek nachádzajúci sa v tomto priestore si nahovára, že je mu dobre, že je šťastný a slobodný. V skutočnosti však nemusí myslieť a rozhodovať, je nesamostatný. Myslím si, že to nie je teoretický kompliment na Sartrovu slobodu voľby, ale konkrétna prax potvrdzujúca platnosť a aktuálnosť spomínanej filozofickej koncepcie. Totiž človek, obeť masmédií, sa snaží robiť to, čo robia ostatní, aj keď si mnohokrát len nahovára, že to čo praktizuje je správne, ale keď to tak robia všetci, nemôže to byť v konečnom dôsledku zlé. Moderná propaganda, pri ktorej Goebbels vyzerá ako chudobný príbuzný, nám dnes ponúka spôsob, ako myslieť. Ide o akúsi módu v myslení.
Kdeže otázka voľby?! Zábavné programy, seriály, filmy (hlavne americké), o reklamách ani nehovoriac, nám podstrkávajú normy, kritériá, modelujú náš vkus, podvedome nám vtláčajú zvrátené hodnoty založené na nízkych živočíšnych pudoch. Obeť tohto monštra nemá priestor sa slobodne rozhodovať, je tu síce určitý priestor, ale ten je ohradený mrežami. Apropo, rozhodovanie sa medzi sexuálnymi pomôckami nie je stelesnením autentického spôsobu existencie a slobody voľby.
Túžba neocitnúť sa v zamrežovanom priestore nás núti so slobodou voľby nielen sympatizovať, ale vnímať ju ako.