Čo si myslím o mojich rodičoch...

No úprimne nie je to nič moc. Teda nič zlé, ale mohlo by byť aj lepšie.. Naši sú rozvedení. Otec je toho názoru, že život na dedine pri sliepkach a podobnej zveriny je šťastie a je to zdravé a bla bla. Moja matka je celkom pohodový človek, ktorý by na dedine neprežil ani deň. Je to typická Bratislavčanka z "veľkomesta"....Mimo toho je starostlivá, furt má s niečím problém typu: počúvam hroznú hudbu, mám príšerný štýl, mám veľa povahových čŕt ako moj otec. Myslím si, že to posledné je to o čo stále ide. Podľa nej je moj starší brat takmer dokonalý. Ja a on žijeme obaja u mamy. Furt mi vraví nech chodím za otcom keď chcem, ale pritom mi dáva jasne najavo, že jej to vadí a keby som za ním šla tak by sa urazila. A otec? Otec si myslí, že matka ma proti nemu húcka, že moj brat je nedokonalý (často boli ich hádky kvoli nemu), že mama je prehnane starostlivá, je šťastná, keď mi može strčiť niake lieky do "papule" a proste jeho slová vravia tú istú vetu, že nás zle vychováva a on by to dokázal lepšie. Mama je síce vačšinou príšerná, moj otec by zlikvidoval ešte aj psa z ulice. Nevie sa totižto postarať ani sám o seba (ďalšie možnosti na ich hádky). Ona má vo zvyku vyčítať niečo jemu, on zase jej a moj brat mne. A ja?Ja sa možem sťažovať akurát tak mojmu psovi, ale toho mám prílíš rada, aby som naňho zvýšila čo len hlas. Ďalšia vec moj otec si myslí, že známky sú budúcnosť, mama je toho názoru, že pri mojej dementnej a zložitej povahe je slušné, keď neprepadám. Ono je to tak, moj otec uznáva mňa, matka staršieho brata...Ja viem, že nie sú zlí a dokonca ich mám aj rada, len ja sama o sebe mám pocit, že som v ich živote zbytočná. S otcom počúvam o vzdelaní, o správnej životospráve a o tom ako ho moja matka vyhnala z domova. K mame sa radšej nevyjadrujem, to je len ako HO nenávidí, ako si jej synček kvoli NEMU vytrpel a ona atď. Po pravde nerozumiem si ani s jedným z mojich rodičov. Milujem zvieratá, mám veľa povahových vlastností otca, názory sa nezhodujú, vadíme sa a presviedčame sa o tom koho názor je lepší...proste sme si až moc podobní, narozdiel s mamou.
Lenže čo mám robiť ja? Počúvať ich urážky na ich adresu, utiecť z domu, začať fetovať, v tichosti trpieť? Dalo by sa to, ale aj tu je jeden problém...som divoké decko, príliš inteligentné na drogy a podobné nezmysly a príliš hlučné a úprimné, aby som si zavrela hubu. Tak teda čo? Mám mať komplexy, hladať oporu v bratovi, ktorý ma stále poučuje a skoro nikdy nie je doma? Ani jedno ani druhé.. Nezaujímajú ma.

Mám priateľov, život pred sebou, perfektného psa, mám ciele a hrám basketbal, ktorý ma baví. V čom je teda problém? Nie som si istá, či sa chcem izolovať od svojej rodiny, v ktorej ani neviem čo si mám myslieť o svojich rodičov...Viem len, že nie sú zlí a je dosť možné, že som tu pár vecí zveličovala...
(nie všetko berte do slova....s mojím bratom vychádzam veľmi dobre a aj keď to tak nevyzerá, svojich rodičov si vážim a mám ich celkom rada).