Oplatí sa vôbec stratiť časť alebo celé svoje putovanie prežívaním v pochmúrnych predstavách, myšlienkach alebo konaniach, ktoré neprinášajú ani len to malilinkaté pozitívne svetielko do vlastnej duše? Treba si predovšetkým uvedomiť že život je príliš krátky na zanevrenie sa na všetko a všetkých.. A čo mi vlastne život dáva? Áno, je to veľmi dobrá, hĺbkovo zmyselná otázka. Každý sám je si strojcom vlastného osudu individuálne. Tým by som chcela podotknúť, že človek nemôže písať o vyhliadkach do budúcnosti či minulosti iných. Niektorí ľudia by odpovedali na túto otázku jasne a razantne. Prežiť a s kľudom zomrieť. Ja od života očakávam predsa len o niečo viac. Určite by som však nechcela žiť ako bezdomovec, ktorý stratil vieru v samého seba. Povaľač žijúci závisle od niekoho podpory, či človek bez vyhliadok do budúcnosti. Samozrejme ako cieľavedomý občan by som si chcela život vychutnať naplno a dosiahnuť čo najlepšie vzdelanie, prácu, vlastný domov – čiže materiálne a sociálne zabezpečenie. Po úspešnom a práci vyčerpávajúcom živote by som sa chcela v starobe niekde usadiť a dožívať svoj dlhý život. Spomínať na životné výhry i prehry, starosti i radosti a na prekážky, s ktorými som sa musela popasovať. Dlhé chladné večery zatratiť myšlienkami o nesplnených snoch a predsavzatiach, ktoré pominuli v nenávratno, by som len veľmi nerada prežila. Ak by sa takýto bezproblémový život mal vyplniť práve mne, patrila by som k tým, čo môžu s kľudom a s úsmevom na tvári zomrieť. Ale zatiaľ žijem a budem žiť tak, aby som sa mohla každý deň pozrieť do zrkadla a povedať si : ,,Tvoj život stojí za to!“.