Môj postoj k životu

Stojím pri okne a rozmýšľam. Alebo vymýšľam? O tomto však nepremýšľam. Premýšľam o všetkom možnom i nemožnom. O svete, o živote i o knihe, ktorú som nikdy nečítala. I o tom čo bude, čo bolo a čo je. Najmä o tom rozmýšľam posledné dni, lebo neviem, či ešte niekedy budem môcť len takto pokojne premýšľať. Čo sa stalo za posledné dni? Len tak som premýšľala a preto, že nie som mysliteľka, nemôžem rozmýšľať nad tým, že by som ja hýbala svetom, menila dejiny. Veď mocní menia dejiny. Tí určujú osud nás premýšľajúcich ľudí. Keby však určovali náš osud, tak by za nás mysleli a potom by bolo naše mysliteľstvo len úbohým výplodom našej fantázie a obsah uletených posledných dní by bol len akousi útechou mojej beznádeje. Predpokladám, že neviete o čom vravím. A pokiaľ náhodou áno, tak mi to prosím pekne vysvetlite. Neviem však, čo sa dá vysvetliť na tom, že môj život je len a len chaos. Počiatočný. Ešte sám chaos neviem, či je už chaosom. A viem to vôbec ja? Jasné, že nie, lebo keby som to vedela tak by som neviedla polemiku o správnej odpovedi. Chaos.. áno.. ten je všade.. Zahalí ma keď som sama v sprche.. poteší ma keď rozmýšľam o predošlom rande.. dá mi bozk keď necítim lásku nikoho.. je to chaos? Chaos je pre mňa aj tou samozrejmosťou v mojom hlase keď sama pre sebe uvádzam súťaž beznádeje. Keď bláznivo kričím do silnejúceho vetra môjho srdca- milujem ťa. Je pre mňa naozaj všetkým. Aj melanchóliou , ktorá obsiahne môj zrak ako náhle zazriem vyšedivenú budovu dávno zabudnutej pizzerie. A o tomto teraz premýšľam. Už to viem.
Myslím, že tak často opakovaná a otrepaná veta, že žijeme len raz, vôbec nie je na smiech. Ide tu len o jedno. Skúsiť trocha pouvažovať. Oplatí sa vôbec niekomu prežiť tento kolotoč úspechov a sklamaní, len tak bez žiadnych predsudkov, radostí z maličkostí, bez nejakej viery vo všetko to dobro, či nebodaj prežiť to všetko len tak s nečistou mysľou a zanevrenými očami na nezdary, ktoré si samy niekedy nevyberáme? Aj tak sa však obávam, že poniektorým nestačia ani tieto dôležité slová. Avšak skúste si to len tak načrtnúť, že svoj život nežijete tak ako by ste si to samy predstavovali. Zlé nálady, stresy a nikým nepovšimnutá snaha o vlastné uplatnenie sa vám ani trocha nepozdáva.

Oplatí sa vôbec stratiť časť alebo celé svoje putovanie prežívaním v pochmúrnych predstavách, myšlienkach alebo konaniach, ktoré neprinášajú ani len to malilinkaté pozitívne svetielko do vlastnej duše? Treba si predovšetkým uvedomiť že život je príliš krátky na zanevrenie sa na všetko a všetkých.. A čo mi vlastne život dáva? Áno, je to veľmi dobrá, hĺbkovo zmyselná otázka. Každý sám je si strojcom vlastného osudu individuálne. Tým by som chcela podotknúť, že človek nemôže písať o vyhliadkach do budúcnosti či minulosti iných. Niektorí ľudia by odpovedali na túto otázku jasne a razantne. Prežiť a s kľudom zomrieť. Ja od života očakávam predsa len o niečo viac. Určite by som však nechcela žiť ako bezdomovec, ktorý stratil vieru v samého seba. Povaľač žijúci závisle od niekoho podpory, či človek bez vyhliadok do budúcnosti. Samozrejme ako cieľavedomý občan by som si chcela život vychutnať naplno a dosiahnuť čo najlepšie vzdelanie, prácu, vlastný domov – čiže materiálne a sociálne zabezpečenie. Po úspešnom a práci vyčerpávajúcom živote by som sa chcela v starobe niekde usadiť a dožívať svoj dlhý život. Spomínať na životné výhry i prehry, starosti i radosti a na prekážky, s ktorými som sa musela popasovať. Dlhé chladné večery zatratiť myšlienkami o nesplnených snoch a predsavzatiach, ktoré pominuli v nenávratno, by som len veľmi nerada prežila. Ak by sa takýto bezproblémový život mal vyplniť práve mne, patrila by som k tým, čo môžu s kľudom a s úsmevom na tvári zomrieť. Ale zatiaľ žijem a budem žiť tak, aby som sa mohla každý deň pozrieť do zrkadla a povedať si : ,,Tvoj život stojí za to!“.

Zdroje:

internet -