„Šťastie ako dlhodobá charakteristika ľudského konania neobchádza nešťastné chvíle




a nie je teda sledom radostných momentov. Je skôr označením schopnosti prekonávať nešťastie a proti nemu napĺňať život. Je umením znášať utrpenie, vyrovnávať sa s nepríjemnosťami, ostať verný svojim ideálom aj za nepriazne okolností. Je teda zápasom, bojom, charakteristikou osobnosti. Niekedy sa hovorí, že treba vedieť byť šťastným a je v tom mnoho pravdy“.1
Prax potvrdzuje, že pozitívny pohľad na svet úzko súvisí zo zdravím. Aj keď mnohí ľudia vidia pôvod šťastia najskôr v peniazoch, v konečnom dôsledku každý uprednostní zdravie, a v tomto prípade je jedno, či ide o človeka s pozitívnym pohľadom na svet, alebo o pesimistu. Môže si však zdravý pesimista svojím správaním privolať chorobu, a tým skutočne nešťastie? A môže si človek, ktorí verí – nezáleží v čo – sám pomôcť a zázračne vyzdravieť? Vnútorné nastavenie človeka ja teda určite veľmi dôležité, aj keď sa nedá tvrdiť, že si svojím myslením môžeme zapríčiniť chorobu. V prípade, že naozaj vážne chorý ľudia „ to zabalia“ a nesnažia sa dodržiavať rady lekára, šanca na prežitie je u nich porovnateľne nižšia ako u tých, ktorí pre svoje uzdravenie nasadia všetky sily. Ak chorý má prečo žiť, cíti podporu okolia, dokáže sa psychicky vzpružiť a bojovať.




Človek je nešťastný iba do tej miery, do akej
sa za nešťastného považuje. Seneca

Ani bolestivým zážitkom, ťažkým skúškam a osobným zlyhaniam sa v živote nikto z nás nevyhne. Na týchto ťažkostiach však ako osobnosti rastieme. V bežnom živote sa starosti a ťažkosti tlačia do pozornosti, neraz nás úplne hypnotizujú a zastierajú nám celkový výhľad. Šťastie je pojem, pod ktorým si každý predstavuje niečo iné. Pritom je vrcholom toho, čo chce dosiahnuť. Napriek všetkému sa nám často zdá, ako by bol celý svet okolo nás šťastnejší než my. Ale je to naozaj tak, že šťastnejší sú tí, ktorý dokážu v správny okamih zachytiť koleso šťastia? Samozrejme že nie. Šťastnejší vedia len lepšie zaobchádzať s okolnosťami. Nepýtajú sa „Prečo?“ , ale „Načo to všetko bolo dobré?, Čo mi tým chcel osud naznačiť?“
Ľudia, ktorí žijú ľahšie, majú na svojom konte rovnaké množstvo výhier i prehier ako ostatní, nenariekajú však zbytočne dlho nad svojím zlým osudom a nepoužívajú vetu „Prečo sa mi to len muselo stať?“.