Cestu mám predurčenú, ale po nej si kráčam sám

Cestu mám predurčenú, ale po nej si kráčam sám
(Úvaha o smerovaní mladého človeka)

Ktorýsi spisovateľ raz povedal: „Život je nádherná kniha, ktorá nemá cenu pre toho, kto ju nevie čítať.“
Nemáme nič viac, ani menej, ako život. Na svet sa nikto nepýtal, ale každý je tu. Žije. Snaží sa najlepšie, ako len môže. Okolo seba rozdáva radosť, lásku a šťastie. Keby všetci žili podľa predlohy románu, svet by bol krásny. Alebo by bol na smrť nudný? Ktovie. Zvykli sme si, že k nášmu „bytiu“ neodmysliteľne patrí nielen radosť a šťastie, ale aj bolesť, hriech a na-koniec aj smrť. Taký je už život. Je jedinečný, krutý, krásny. Je náš.
Každý má možnosť vybrať si svoju cestu. V podstate sa už každý narodil šťastný. Prečo? Lebo mu bije ♥, ma vynikajúcich priateľov a oporu v rodine. Je to normálne, priam až banálne, že žijeme. Ale život je dar. A dar si treba vážiť. Dostali sme ho do vienka s prvým nádychom a ako s ním naložíme, to je na nás. Svet je plný ľudí, kvetov, motýľov, vody či slnka. Slnko svieti, voda tečie, kvietky rastú, motýliky poletujú a ľudia? Ľudia robia chyby, aby sa z nich mohli poučiť. Najkrajšie na všetkom je, že bojujú a idú si za svojím cieľom. Všetko má však aj svoje tienisté stránky, a tak je život plný rôznych prekážok. Je na nás, či ich zdoláme, obídeme, alebo sa vzdáme. Je veľa možností, stačí si vybrať, veď „každý je strojcom svojho šťastia.“ Nie pre všetkých je život prechádzkou ružovým sadom, i keď si to o mnohých myslíme.
Častokrát sa necháme zmýliť predstavou, že len ten, kto má peniaze, vilu a auto je skutočne šťastný. Opak je pravdou. Títo ľudia žijú síce v blahobyte, ale sú im cudzie hodnoty, ako je priateľstvo či radosť. Sú závistliví, chcú stále viac a viac, len preto, aby mohli povedať: „Ja som najlepší. Ja, ja, len ja!“ Každý je skvelý, vnútorne krásny, zlý nie je nikto. Aspoň to o sebe všetci tvrdia. Je pekné mať peniaze, ale dobrého veľa škodí. Keď stratia svoje čaro, začnú nám chýbať priatelia a rodina, v ktorých sme mali kedysi oporu. Rodina, rodičia, súrodenci. Bez matky, ktorá nás nosila pod srdcom, a bez otca, s kto-rým nás vychováva, by sme tu neboli. Oni nás vychovávajú, starajú sa a do určitej miery nás ovplyvňujú. Stoja pri nás, keď potrebujeme, možno vtedy, keď priatelia nemajú čas.
Patrím k ľuďom, ktorý si uvedomujú, že bez pomoci blížnych by som sa ťažšie dostá-vala cez prekážky. Nemám veľmi vysoké ciele, ale určite pomôže, keď ma povzbudzujú ľu-dia, ktorím dôverujem a som im za to vďačná.

Som rada, že mi pomohli postaviť sa opäť na nohy a podržali ma, keď som prežívala ťažké chvíle. Veľmi si vážim, že ma neopustili, aj keď som nie vždy celkom súhlasila s ich názormi. Viem, že v dnešnom svete nie je vôbec jedno-duché udržať si priateľov a plniť si povinnosti, ktoré tento vzťah prináša.
Medzi ľuďmi sa budujú vysoké pevné múry, ktoré sa nedajú dobiť. Ničia sa dôležité hodnoty. Ľudia viac a viac zanedbávajú priateľstvo. Čo je to? „Priateľstvo je hrubá niť. Nikdy ju nepretrhni, lebo ak ju bude treba opäť zviazať, ostane na nej uzol.“ Malý uzlíček. Taký ne-patrný a predsa spôsobujúci toľké utrpenie. Dá sa odpustiť, ale spomienky ostanú. Je to zvláštne, ale pravdivé. Život už nie je tým, čím kedysi. Ale je tu nádej. Malá hviezdička blikajúca na tmavej nočnej oblohe. Raz sa rozžiari a ľudstvu dodá odvahu pustiť sa do boja za lepší život. Možno sa raz zobudím a svet bude krásny. Ľudia si uvedomujú, že nevyhnutná je to-lerancia a vzájomná úcta. Vedia, že je potrebné vážiť si druhých a že bez porozumenia sa nič nevyrieši. Je to síce málo, ale k tomu, aby vzbĺkol oheň potrebujem iskričky – nás mladých, ktorý sa nevzdávame. A keď si budeme stáť za svojím, vybudujeme svet s hlavnými doména-mi láska, šťastie, radosť a smiech. Budeme kráčať ruka v ruke s milovanou osobou a vážiť si ten najkrajší a najvzácnejší dar, ktorý máme...
...medzi vzdychom a výdychom je život. A teraz choď, a ži...