Posmrtný život

!!!Posmrtný život!!!



Narodenie, život, smrť! Tri etapy každého človeka, ktorý príde na tento svet. Otázka znie: ,, Je ešte niečo ďalej, ďalšia etapa po smrti? ”
Definujme si najprv narodenie: Každý človek vznikol spojením dvoch zárodočných buniek, telo sa vyvinulo na základe dedičnej informácie v DNA a s prispením rôzných prvkov nutných pre stavbu buniek a tela, ktoré matka jedinca získala z potravy. Narodenie je keď novorodenec je schopný samostatnej existencie s prvým nádychom a oddelením pupočnej šnúry. Po etape narodenia nasleduje život- novorodenec je spočiatku závisly na rodičoch a iných ľudoch, ale neskôr sa už sám živí, pracuje. Môžme ale život vetne sformulovať aj iným spôsobom: Pre biológa, zoológa prípadne lekára či filozofa je odpoveď čo je to život samozrejma a to život je stav, keď organizmus príjma potravu, vymedzuje a vykonáva niaku činnosť. A smrť teda nastane vtedy, keď telo odmietne ďalej fungovať a keď už človek nevykonáva nič z vecí, ktoré som už vymenovala- organizmus je považovaný za mŕtvy. Smrť tiež býva najčastejšie prirovnávana k dlhému ,, večnému ,, spánku. Ale spánok to nieje, pretože keď človek spí organizmus zároveň dýcha, pracuje – sníva,myslí! Spánok teda nemôžeme k smrti prirovnávať, lebo organizmus je mŕtvy a už sa mu viac nezdvíha hrudník pri nádychu. Smrť je teda nič? Väčšina ľudí, ktorí sú ,, materialisticky ,, vychovaný sú presvedčený, že po smrti nieje nič. Pozostalí zaplačú, telo uložia do hrobu alebo spopolnia a v deň výročia úmrtia a na deň ,, Pamiatka zosnulých ,, navštívia cintorín, položia na hrob kyticu a možno si spomenú. To je jeden názor. Podľa veriacich ľudí, myslím teraz na kresťanov po smrti sa duša dostane pred Božiu tvár, kde Boh bude človeka súdiť za jeho skutky, ktoré vykonal na zemi v svojom pozemskom živote. Duša sa môže dostať do pekla, očistca alebo v tom najlepšiom prípade do neba. Veriaci sa preto snažia žit podľa desiatich božích prikázani,... podľa toho ako to učil Ježiš Kristus Nazaretský. Tiež máme dôkazy, že viera v posmrtný život je známa od pradávna, ktoré môžme dokazovať archeológickými nálezmi. Predkovia dávali svojím zomrelým do hrobu výbavu ako keby osoba ďalej žila. Okrem bežných predmetov zo zariadenia domácnosti, šperkov, potravín, domacích zvierat a pod.., dokonca niekedy boli spoločne s významným občanom pochovaní i sluhovia, manželka a ďalšie osoby so vzťahom k zomrelému.

Ich súčastná smrť bola pravdepodobne ,, dobrovoľne povinná ,, a patrila k tradiciam toho ktorého národa. Rôzne predmety môžme nájsť už v hroboch neandertálcov starých okolo 100 000 rokov. Druhým podozrivým faktorom je mumifikácia tiel zomrelých ako keby pozostalí chceli zachovať ich telo pro neskoršie použitie. Tento spôsob nepripisujeme len Egypťanom, pretože múmie sa našli aj v Amerike, Číne a inde – líšil sa v spôsobe mumifikácie a tým i v stupni zachovania tela. Pre Egypťanov malo ale uchovanie tela veľký význam, pretože verili že bez tela by sa po smrti nemohli dostať do západnej krajiny a pripojiť sa ku svojim predkom a bohom. Preto svojich mŕtvych mumifikovali. Egypťania zmumifikované telo položili do viacerých rakiev. Potom všetky rakvy položili do dreveného, kamenného sargofágu v hrobke. Táto ceremónia sa robila s mŕtvymi faraónmi a s bohatými ľudmi. Chudobní sa museli uspokojiť s uložením svojich tiel do zeme. Kedže Egypťania verili v posmrtný život , museli mať v hrobke množstvo jedla a predmetov. / Napr. v Tutanchamonovej hrobke boli nájdene baly s pečenými husami/. Celá hrobka bola zložená zo zopár miestnosti, ktorých steny boli pestro pomaľované výjavmi zo života mŕtveho, bohmi, putovaním duše a iným. V hrobke sa tiež nachádzali všetky predmety, ktoré mŕtvy za živa používal, vrátane nábytku, ličidiel, zbraní,...! To boli dôkazy, že aj v dávnej dobe ľudia verili, že po smrti ešte nasleduje ďalšia etapa a teda posmrtný život!!!

Za hlavný dôkaz by sme mohli aj považovať rozprávanie ľudí, ktorí boli považovaní za mŕtvych a neskôr boli oživení. Z rozprávania mnohých tisícov osôb, ktorí tieto neobvykle zkúsenosti zažili, je môžno zostaviť typický obraz posmrtného zážitku: Človek má pocit, že sa vznáša nad svojím telom, ktoré leží niekde po nehode alebo na operačnom stole. Snaží sa komunikovať s ľuďmi v okolí, ale nikto naňho nereaguje. Niekedy zistí, že je schopný prechádzať cez stenu a premiestňovať sa podľa svojho priania, prakticky v jednom momente. Nepociťuje žiadnu bolesť napriek tomu že vidí, že jeho telo je važne zranené či zrovna rozrezávane chirurgami. Najčastejšie je úplne kľudný iba sa čuduje. Ihneď po odputaní od fyzického tela následuje zážitok ,, priechod tunelom ,, , na ktorom konci vystupujú do oslnivého svetla. Počas cesty počujú rôzne zvuky, vibracie či dunenie. – Po prejdení tunelom sa stretávajú s priesvitnými bytosťami z ktorých vyžaruje pocit lásky. Môžu to byť osoby blízke – príbuzni, ktorí už zomreli. Po určitej dobe sa stretnú s veľmi žiariacou bytosťou plnou lásky a porozumenia.

Ona im povie, že sa majú vrátiť späť do svojich tiel, pretože ich čas ešte neprišiel. Ľudia majú možnosť zhodnotiť celý doterajší život v rýchlom slede scien kde si najviac uvedomujú kedy urobili dobrý a kedy zlý skutok – svoje skutky vnímaju cez osoby na ktorých sa spáchali vlastných činov. Svetelná osoba je stále prítomna a hodnotí ich činy – ľudia si uvedomia, že najdôležitejšie v živote je LÁSKA k všetkým a k všetkému – po tomto zážitku a po prekonaní blízkej smrti sa väčšina ľudí povahovo zmení. Opustia svet bohatstva, peniaz a spoločanských zvykov. Majú najväčšiu radosť z maličkostí, z dobrých skutkov, z krásy prírody a lásky ku svojim bližním – môžme teda povedať, že sa povahovo zmenia k lepšiemu a ich okolie túto zmenu nechápe, pretože ich poznali dlhé roky ako úplne iných ľudí!!!
Ale máme tu aj protiklad, pretože nie všetci ľudia, ktorí prožili blízkosť smrti majú zážitky iba príjemne. Niektorí sa stretavajú s hrozivými bytosťami, prežívajú nepríjemné zážitky z minulého života, nachádzajú sa v pustej a šedej krajine a cítia pocit chladu, strachu a v najhorších prípadoch sa nachádzajú v prostredí pod ktorým si predstavujú peklo. Tieto zážitky asi isto závisia na ich predošlých pozemských vedomostiach o veciach duchovnej povahy, na ich náboženskej viere a najviac závisia na predošlom spôsobe života. Nepríjemne zážitky mali ľudia materialisticky zameraní a hriešni.
Dalo by sa môžno polemizovať či žiariacia bytosť plná lásky a pochopenia nebol sám Pán Boh a či pre ľudí, ktorí mali nepríjemné zážitky z blízkej smrti to nebol od Pána Boha mali podnet, aby zmenili svoj život a obrátili sa k lepšiemu, k viere a k láske. Na tému posmrtný život by sa dalo písať a diskutovať veľa a tak túto tému nateraz ukončim a len na záver dodám, že podľa mňa by sa mal každý človek veriaci, neveriaci, protestant snažiť žiť slušne, neubližovať iným a nemyslieť pri tom čo ho čaká po smrti, pretože až naozaj po poslednom pohľade na svet, po poslednom výdychu človek zistí čo je to skutočná smrť.