Na túto otázku sa neponúka žiadna ľahká odpoveď. Ak by mal život byť naozaj taký priezračný, akou by bola bývala politika, ak by sa v nej uplatňovali princípy etiky, všetky vzťahy v spoločnosti by boli až príliš idylické a vopred jasne definovateľné. Život nás však dennodenne utvrdzuje v tom, že realita je o niečom inom.
Podľa základných pravidiel politiky by každej konkrétnej politickej moci malo ísť predovšetkým o šťastie občanov a ich sociálny blahobyt. V tomto kontexte sa štát chápe ako jedna z mála možných komunít, ktoré v ideálnom prípade produkujú dobro pre občanov, vytvárajú v spoločnosti morálne spôsobilú atmosféru a vplývajú na celkové nálady panujúce v štáte.
Každý jednotlivec, ktorému je daná možnosť participovať na výkone moci, by si mal uvedomovať svoju vlastnú zodpovednosť sám pred sebou i pred ľuďmi, ako zosobnením svojho vlastného svedomia.
Mnohí politickí analitici tvrdia, že politika a morálka sú dve navzájom nezlúčiteľné veci, ktoré pri sebe nevydržia dlho existovať. Tvrdí sa, že po istom čase prichádza čosi ako profesionálna deformácia a rezignácia na vlastné politické ideály, ktoré sú ťažko presaditeľné v rámci veľkých politických celkov združujúcich rôznorodosť politických názorov. Na strane druhej však existujú humanistické teórie, ktoré ani v priebehu storočí nestratili svoje veľké idealistické očakávania voči politike a práve tie jej dnes dávajú podobu ľudskosti a prístupnosti bežným masám. V súčasnosti sa politika chápe ako činnosť spojená s každodennými dilemami, mnohými vážnymi rozhodnutiami, ktoré častokrát deformujú nielen obyvateľstvo, ale aj samotného politika. U politika ako štátneho úradníka sa predpokladá vlastný hodnotovo-mravný systém, pričom sa rozoznávajú dva druhy politikov. Tí, ktorí žijú pre politiku (myslia na záujmy štátu a vďaka nim spoločnosť prosperuje) a tí, ktorí žijú z politiky (negatívnejšia stránka, maniaca sa na zárobkovú činnosť). Obe tieto formy sa však pokladajú za rovnako legitímne.
V politike by sa taktiež mala uplatňovať aj tzv. etika zodpovednosti, ktorej obhajcom je najmä Max Weber, a ktorá politikom odporúča uvažovať nielen o cieľoch, ale aj dôsledkoch svojich činov. Politik by mal mať charizmu, mimoriadne vodcovské schopnosti, vášeň, temperament a cit pre úsudok, ktoré mu dopomôžu rozvinúť jeho vlastný osobnostný potenciál a najmä profesionalizmus, ktorý by nemal fungovať na úkor mravnosti.