Takýto strach môže vznikať ako následok ťažkostí vo vzťahoch k druhému pohlaviu, oneskorenia psycho-sociálneho vývoja, alebo ich vsugerujú dotyčnému osoby, ktoré sú preňho určitou autoritou.
Taktiež ani homosexuálne túžby, predstavy alebo pochybnosti o vlastnej sexuálnej normálnosti neznamenajú nutne homosexuálnu orientáciu. Fenomén homosexuality v dejinách
Homosexuálne správanie sa vyskytovalo v mnohých kultúrach, hoci nie všetky ho schvaľovali (prvý zákon proti homosexualite je datovaný do Mezopotámie asi pred štyritisíc rokmi). Aj napriek odsudzovaniu a neprijímaniu takéhoto správania sa bolo zriedkavé, že by spoločnosť mala na trestanie ľudí praktizujúcich homosexualitu silný motív. V niektorých kmeňových spoločnostiach dokonca existovali skupiny ľudí so špeciálnym postavením, do ktorého patrila aj homosexualita. Väčšinou to boli občania zastávajúci vysokú úlohu pri rituáloch spoločnosti napr. šamani. Tiež sú známe rôzne rituálne homosexuálne praktiky najmä u melanézskych, polynézskych či afrických kmeňov. Homosexuálne experimentovanie sa objavovalo aj u juhoamerických Indiánov a tolerované bolo aj u oceánskeho kmeňa Makassareov.

Homosexualita v klasickej antike
Záväzná sila etických hodnôt v klasickej antike (v grécko-rímskom svete) bola založená na spoločenskom konsenze vytvárajúcom v antickej spoločnosti zmysel pre česť alebo hanbu. Náboženské normy označovali iba rituálnu čistotu či nečistotu. Duchovnými vodcami neboli kňazi ale filozofi a v mnohých prípadoch básnici a spisovatelia. Diskusia o antickej civilizácii bude vždy svojím spôsobom nepresná, pretože nemáme možnosť porovnávať rozdiely medzi jednotlivými mestami a národmi. V každom mestskom štáte tej doby boli vlastné, miestne mravné zákony, ktoré je takmer nemožné zovšeobecniť. Z tohto dôvodu je hovorenie o jave homosexuality z týchto čias len veľmi relatívne.

Homosexualita v starovekom Grécku
Je dôležité si uvedomiť, aké postavenie a akú úlohu mali ženy v starovekom Grécku. Žena nebola chápaná ako osoba rovnocenná k mužovi. Bola užitočná iba do tej miery, aby plnila reprodukčnú funkciu a rodila nových občanov. Chápaná ako bytosť neschopná plodného duchovného a kultúrneho spoločenstva. Manželstvo bolo považované za nutnosť a z toho dôvodu bolo aj právne chránené.
Ženská homosexualita bola málo známa a nebola spoločensky prijatá. Naproti tomu mužská homosexualita (medzi slobodnými občanmi, nie otrokmi) bola povolená, značne rozšírená a veľmi chválená. Vyskytovala sa najmä v efebickej forme (vzťahy medzi dospelým mužom a dospievajúcim chlapcom). Dospelý v tomto vzťahu plnil akúsi úlohu vychovávateľa, ktorý mal dospievajúceho chlapca pripraviť na neskorší spoločenský a politický život, nevynímajúc jeho právo na fyzický pohlavný kontakt so „zverencom“.