Dospelý mohol byť ženatý, mať ženu i deti a rovnako udržovať kontakt s dospievajúcim chlapcom. Dospelý Grék musel prežiť svoju homosexuálnu skúsenosť v danom čase, s danými jedincami a podľa daných pravidiel. Táto efebická láska ako charakteristický prvok mestských štátov v starovekom Grécku bola skôr znakom elity ako masy občanov a s ich úpadkom aj tento druh „lásky“ upadal. V rímskej dobe voči nej bolo už otvorené nepriateľstvo a jej praktizovanie bolo odsúdené právom.

Homosexualita v rímskom svete
Homosexualita bola v rímskom svete spoločensky a právne neprijatá a jej praktizovanie bolo záležitosťou osobnou a súkromnou, podmienenou individuálnymi sklonmi alebo spôsobmi a tak verejne nevystaviteľnou. Grécka neresť, ako bola Rimanmi nazývaná grécka efebická láska, nikdy nedosiahla takého etického a pedagogického ospravedlnenia ako tomu bolo v Grécku. Pán domu mal právo slobodne disponovať svojimi podriadenými a tak mohlo dôjsť rovnako k zneužitiu otroka či otrokyne. Praktizovanie prostitúcie či homosexuálnych praktík medzi dospelými bolo považované za hanebnosť a ako také bolo právne postihnuteľné. Úlohou výchovy v rímskej tradícii bolo totiž cvičiť skutočných mužných občanov, schopných sa ovládať (i sexuálne) a nikdy nebyť ovládnutý. Aj z tohto dôvodu efebická láska nikdy nedosiahla takú úlohu a dôležitosť ako v gréckych mestských štátoch. Neskoršie aj pod vplyvom a rozvojom rôznych filozofických škôl hlásajúcich prax abstinencie zvlášť v sexuálnej oblasti sa averzia voči homosexuálnym praktikám zväčšovala. A tak napokon v štvrtom storočí už možno nájsť v rímskom práve tvrdé odsúdenie akéhokoľvek druhu homosexuality trestajúci sa smrťou. Homosexualita v Starom zákone
Knihy Starého zákona sa na viacerých miestach zmieňujú o homosexuálnych praktikách izraelského ľudu nazývajúc ich ako smilstvom proti prírode (porov. Múd 14, 26), ohavnosťou (porov. Lv 20, 13), nehanebnosťou (porov. Sdc 19, 24). Takéto konanie je prísne odsúdené v tzv. kódexe svätosti (Lv 17 – 26) a bolo trestané smrťou.