Výsledné čísla boli jednoznačne omnoho nižšie, ako sa predpokladalo jednoduchou genetickou hypotézou (jednovaječné dvojičky tvoria výnimku z genetickej rôznosti ľudstva a predstavujú vždy jediný geneticky totožný pár a z toho dôvodu sa dá očakávať, že sa dedične podmienené znaky budú u nich vyskytovať súhlasne v 100%) alebo inými publikovanými záznamami. Aj tento výskum bol však spochybňovaný, pretože skúmané jednovaječné dvojičky vyrastali spolu v rovnakých rodinách. Keby sme chceli zistiť čistý vplyv génov, museli by sme skúmať dvojičky, ktoré by boli vychovávané oddelene. Do akej miery tento výskum potvrdzuje pravdivosť vplyvu génov na vznik homosexuálnej orientácie, je otázne. Je však možné sa domnievať, že uvedené nálezy skôr poskytujú dôkazy k tomu, že „na vzniku homosexuality sa podieľa okrem genetiky aj vplyv prostredia.“
V renomovanom americkom časopise Science z roku 1993 bola publikovaná štúdia skupiny vedcov z Národného inštitútu pre výskum rakoviny na čele s Deanom Hamerom, v ktorej sa autori domnievali, že našli gén spôsobujúci homosexuálnu orientáciu.
Hamer so svojimi spolupracovníkmi uskutočnili u 40 párov homosexuálnych bratov genetickú analýzu, tzv. analýzu väzieb DNA na chromozóme X, ktorý muži dedia výhradne po matke. Skúmanie, či existuje určitý variant (rôznorodosť) znakov na chromozómoch X, ktorý by bol špecifický pre členov rodín, z ktorých pochádzali už spomenutí homosexuálni bratia, viedlo k zisteniu jej existencie. U 33 párov bola lokalizovaná skupina piatich markerov (úsekov DNA) na konci dlhého reťazca chromozómu X v tzv. oblasti Xq28. Samotná oblasť Xq28 však obsahuje niekoľko stoviek génov a 4 milióny párov báz DNA. V Hamerovej štúdii nebol žiadny gén izolovaný. Bola len vytvorená pracovná hypotéza týkajúca sa možnej existencie „homosexuálneho génu“ vyskytujúceho sa v oblasti Xq28 na základe zvýšeného výskytu určitých variantov (možných zmien) na chromozómoch u homosexuálnych mužov. Absencia kontrolnej skupiny v Hamerovej štúdii, potvrdzujúca taký istý genetický marker u skupiny heterosexuálnych bratov, nepridáva na vierohodnosti týchto výskumov. Podobný výskum uskutočnili o pár rokov neskôr G. Ebers a G. Rici, ani ten však nepotvrdil platnosť Hamerových zistení, hoci analyzovaná skupina ľudí bola väčšia.

Odvážne vyjadrenie prednostu psychiatrickej kliniky v Ružinove, doktora Alojza Rakúsa o tom, že nájdenie „génu homosexuality“ stopercentne predurčujúceho sexuálnu orientáciu človeka je utópiou, však ešte neznamená, že by homosexualita s genetikou vôbec nesúvisela. Platí tu poučka, podľa ktorej sa nič nemôže fenotypovo (navonok) prejaviť, čo by nebolo genotypovo možné. Teda v princípe musí byť v génoch nejaká možnosť vzniku tej-ktorej poruchy, ale či naozaj vznikne, závisí od toho, aké gény sa exprimujú (stanú sa aktívnymi) pod vplyvom vonkajších faktorov.