Nikto, kto sa narodí s priaznivými predpokladmi pre vznik homosexuálnej orientácie, nie je v žiadnom prípade geneticky naprogramovaný alebo nútený stať sa homosexuálom. Fakty vyplývajúce z biologických výskumov sú značne zaujímavé a nemožno ich prehliadať. Príčiny homosexuality sú pravdepodobne závislé na rôznych faktoroch. Môžeme predpokladať prítomnosť biologického potenciálu podmieňujúceho sexuálne správanie, ale spôsob použitia toho potenciálu bude do určitej miery záležať na vplyve prostredia pôsobiaceho na subjekt a tiež aj na jeho osobnej iniciatíve. A preto vzájomné pôsobenie biologických faktorov, vplyvu prostredia a osobných daností bude vždy problémom, vyžadujúcim si značnú dávku opatrnosti a prezieravosti. Psycho-sociálne argumenty
Spolu s existenciou teórií o biologickom základe príčin homosexuálnej orientácie sa vyskytujú argumenty, stavajúce sa nie zriedka do opozície voči už spomenutým teóriám, ktoré hovoria v prospech rôznych psychologických či sociálnych vplyvov ako hlavných príčin pri vzniku a formovaní homosexuálnej orientácie. Medzi najčastejšie spomínanými sa uvádzajú rôznym spôsobom rozvrátené rodinné prostredie, kultúrne trendy smerujúce k potlačeniu a zmazaniu rozdielov medzi pohlaviami, zmena vzťahov medzi mužmi a ženami (emancipácia ako dôvod možnosti chápať homosexualitu u mužov ako útočisko a u žien ako protest), rôzne traumatické skúsenosti z detstva a dospievania, zneužitie v mladosti, nenaplnenie emocionálnych potrieb z detstva.
V prvých rokoch života je dieťa plne závislé na svojich rodičoch. Sexuálne uvedomovanie si samého seba ešte nemá sformované, to prichádza spoločne s poznávaním okolitého sveta a tiež svojho vlastného tela. S rozvíjaním svojej osobnosti si pomaly začína všímať rozdiely medzi pohlaviami, z čoho plynie aj nutnosť sebaidentifikácie s tým ktorým pohlavím a zároveň vedomie odlišnosti (diferenciácie) od opačného pohlavia. Vedomie vlastného „mužstva alebo ženstva“ a jeho akceptovanie aj zo strany rodičov hrá veľkú úlohu v ďalšom živote dieťaťa.
Deti v období do 5-6 rokov života, teda v čase vytvárania sexuálnej identity nesexuálnym spôsobom, sú mimoriadne citlivé na vzťahy medzi rodičmi, ktorí sú pre nich zdrojom potvrdzovania seba samých. Absencia vzájomného citového kontaktu rodičov medzi sebou ovplyvní aj vzťah dieťaťa k nim. V individuálnom vzťahu rodičia nevedome hľadajú podporu, porozumenie a pocit bezpečia u dieťaťa, ktoré im však takúto oporu nedokáže poskytnúť. Takéto tendencie možno pozorovať najmä u žien, ktoré si nevedomky svojím príliš intímnym vzťahom k dieťaťu (hlavne k chlapcovi) kompenzujú nenaplnenú potrebu lásky z mužovej strany.