Jav homosexuality a jeho história

Pojem
V historických etapách a vo väčšine kultúr sme nemali možnosť stretnúť sa s, dnes už ustáleným, vnímaním sexuálnej identity. Ľudia iba hodnotili určité konkrétne sexuálne konanie. Homosexuálne úkony boli považované za abnormálne a zriedkavé správanie, a nie za špeciálnu identitu. Spoločnosť brala na vedomie, že niektorí ľudia praktizovali „sodomiu“ (výraz dosť nešťastný, vyjadrujúci sexuálne praktiky medzi rovnakými pohlaviami; porov. Gn 19, 5) napriek zákazu zákona a cirkvi. Nemáme však zmienky o tom, že by niekto mohol byť homosexuál. Tento pojem neexistoval.
Použitie pojmu homosexualita sa uskutočnilo po prvýkrát až v devätnástom storočí v roku 1869. Vyšlo z popudu istého maďarského lekára žiadajúceho jeho právne schválenie. Tento pojem mal vedecký podtext a umožňoval viesť diskusie o tomto jave, fenoméne, otázke či realite, objektívnym spôsobom bez negatívnych predsudkov. Spolu s pojmom homosexualita bol uvedený do používania aj pojem heterosexualita, ktorý tiež dovtedy neexistoval. Vytvorením pojmov sa otázka „homo“ a „hetero“ sexuality posunula do inej roviny. Už to nebola otázka správania sa ale otázka identity.
Neskôr sa vytvárali ďalšie pojmy ako sexuálna preferencia (snáď v snahe vystúpiť proti chápaniu homosexuality ako sexuálnej deviácie), sexuálna orientácia alebo v dnešnej dobe čoraz častejšie používaný termín alternatívneho životného štýlu.

Definícia
Samotný názov definícia pochádzajúci z latinského slova „definitio“ naznačuje, že by sme mali bližšie označiť, ohraničiť, vymedziť, objasniť, urobiť konkrétnym, či presne určiť jav, o ktorom sme sa rozhodli hovoriť, pojednávať a v našom prípade písať. A keďže je jav homosexuality javom zložitým a možno sa naň pozerať z viacerých strán a mať rôzne veľa postojov nasledujúce definície sú toho len presvedčivým dôkazom.
Homosexualita je istý, od normy odklonený variant sexuálnej orientácie. Nejde o abstraktný pojem, vznášajúci sa kdesi nad hlavami poslucháčov, ale sa bezprostredne dotýka citlivého, často veľmi bolestivého miesta v hlbokom, priam tom najintímnejšom centre srdca konkrétnych živých ľudských bytostí. Je tiež stavom existencie, spôsobom bytia, ktorý je osudom danej osoby. To však samozrejme neznamená, že ide o stav zodpovedajúci norme. Homosexualita len veľmi málo súvisí so sexom. Trvalou dominantnou erotickou príťažlivosťou k osobám rovnakého pohlavia, ktorá je často (ale nie nutne) spojená s pohlavnou aktivitou, označuje homosexualitu K.-H. Peschke a M.

Kašparů dodáva, že nejde iba o telesný, sexuálny záujem, ale vyskytujú sa tu i iné záležitosti vzájomného vzťahu: zamilovanie, žiarlivosť, túžba bývať a hospodáriť pospolu. Homosexualitou tiež možno označiť istý biologický, psychologický a spoločenský fenomén, ktorý je prejavom poruchy v zložitej oblasti sexuality. Belgický kňaz Daniel-Ange hovorí o homosexualite ako o veľmi zložitom probléme, ako o oblasti, ktorá je odrazom zranení narušenej sexuality a hneď pridáva otázku, či nie je homosexualita potrebou istoty.
Pod pojmom homosexualita sa mieni pohlavný pocit orientovaný na rovnaké pohlavie, teda lásku k rovnakému pohlaviu. Pokým je náklonnosť k partnerovi rovnakého pohlavia tvorená u homosexuálneho človeka silno sexuálne, je pre neho nemožné, aby naviazal emocionálne podobný a silný vzťah k partnerovi druhého pohlavia. V literatúre sa možno stretnúť aj s názormi označujúcimi homosexualitu za vážnu neurózu. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o homosexualite ako o vzťahoch medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, pociťujúcich výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia.
Je však potrebné rozlišovať medzi homosexuálnymi sklonmi či cítením a vlastným aktívnym homosexuálnym životom, prejavujúcim sa fyzickým pohlavným kontaktom s osobami rovnakého pohlavia. Mnoho mladých ľudí sa v puberte a v ranej dospelosti viac či menej príležitostne oddáva sexuálnym hrám homosexuálnej povahy. Takéto správanie nemožno považovať nutne za príznak homosexuálnej orientácie (aj keď sa to samozrejme nevylučuje). Častokrát ide len o akési rozšírenie masturbačných techník.
Z rôznych dôvodov však môže byť náklonnosť k druhému pohlaviu blokovaná a erotická a sexuálna túžba sa tak zameria na partnera rovnakého pohlavia. Ako dôvody na takéto konanie u dospelých ľudí bývajú uvádzané rôzne krízy v medziľudských vzťahoch a rozličné formy ľudskej izolácie, ako sú napríklad dlhodobé pobyty vo výchovných zariadeniach, väzniciach, lodnej posádke či armáde. Avšak ani takéto konanie nutne nenaznačuje homosexuálnu orientáciu.
Možno tiež rozlišovať medzi pojmami homosexuality skutočnej a zdanlivej. V skutočnej sa subjektívne presvedčenie o vlastnej homosexuálnej orientácii opiera o existujúcu pohlavnú náklonnosť k osobám rovnakého pohlavia. O zdanlivej homosexualite hovoríme vtedy, keď subjektívne presvedčenie o vlastných homosexuálnych sklonoch nie je doprevádzané výraznými a silnými homosexuálnymi sklonmi, ale ide skôr o strach z toho, že tieto sklony máme.

Takýto strach môže vznikať ako následok ťažkostí vo vzťahoch k druhému pohlaviu, oneskorenia psycho-sociálneho vývoja, alebo ich vsugerujú dotyčnému osoby, ktoré sú preňho určitou autoritou.
Taktiež ani homosexuálne túžby, predstavy alebo pochybnosti o vlastnej sexuálnej normálnosti neznamenajú nutne homosexuálnu orientáciu. Fenomén homosexuality v dejinách
Homosexuálne správanie sa vyskytovalo v mnohých kultúrach, hoci nie všetky ho schvaľovali (prvý zákon proti homosexualite je datovaný do Mezopotámie asi pred štyritisíc rokmi). Aj napriek odsudzovaniu a neprijímaniu takéhoto správania sa bolo zriedkavé, že by spoločnosť mala na trestanie ľudí praktizujúcich homosexualitu silný motív. V niektorých kmeňových spoločnostiach dokonca existovali skupiny ľudí so špeciálnym postavením, do ktorého patrila aj homosexualita. Väčšinou to boli občania zastávajúci vysokú úlohu pri rituáloch spoločnosti napr. šamani. Tiež sú známe rôzne rituálne homosexuálne praktiky najmä u melanézskych, polynézskych či afrických kmeňov. Homosexuálne experimentovanie sa objavovalo aj u juhoamerických Indiánov a tolerované bolo aj u oceánskeho kmeňa Makassareov.

Homosexualita v klasickej antike
Záväzná sila etických hodnôt v klasickej antike (v grécko-rímskom svete) bola založená na spoločenskom konsenze vytvárajúcom v antickej spoločnosti zmysel pre česť alebo hanbu. Náboženské normy označovali iba rituálnu čistotu či nečistotu. Duchovnými vodcami neboli kňazi ale filozofi a v mnohých prípadoch básnici a spisovatelia. Diskusia o antickej civilizácii bude vždy svojím spôsobom nepresná, pretože nemáme možnosť porovnávať rozdiely medzi jednotlivými mestami a národmi. V každom mestskom štáte tej doby boli vlastné, miestne mravné zákony, ktoré je takmer nemožné zovšeobecniť. Z tohto dôvodu je hovorenie o jave homosexuality z týchto čias len veľmi relatívne.

Homosexualita v starovekom Grécku
Je dôležité si uvedomiť, aké postavenie a akú úlohu mali ženy v starovekom Grécku. Žena nebola chápaná ako osoba rovnocenná k mužovi. Bola užitočná iba do tej miery, aby plnila reprodukčnú funkciu a rodila nových občanov. Chápaná ako bytosť neschopná plodného duchovného a kultúrneho spoločenstva. Manželstvo bolo považované za nutnosť a z toho dôvodu bolo aj právne chránené.
Ženská homosexualita bola málo známa a nebola spoločensky prijatá. Naproti tomu mužská homosexualita (medzi slobodnými občanmi, nie otrokmi) bola povolená, značne rozšírená a veľmi chválená. Vyskytovala sa najmä v efebickej forme (vzťahy medzi dospelým mužom a dospievajúcim chlapcom). Dospelý v tomto vzťahu plnil akúsi úlohu vychovávateľa, ktorý mal dospievajúceho chlapca pripraviť na neskorší spoločenský a politický život, nevynímajúc jeho právo na fyzický pohlavný kontakt so „zverencom“.

Dospelý mohol byť ženatý, mať ženu i deti a rovnako udržovať kontakt s dospievajúcim chlapcom. Dospelý Grék musel prežiť svoju homosexuálnu skúsenosť v danom čase, s danými jedincami a podľa daných pravidiel. Táto efebická láska ako charakteristický prvok mestských štátov v starovekom Grécku bola skôr znakom elity ako masy občanov a s ich úpadkom aj tento druh „lásky“ upadal. V rímskej dobe voči nej bolo už otvorené nepriateľstvo a jej praktizovanie bolo odsúdené právom.

Homosexualita v rímskom svete
Homosexualita bola v rímskom svete spoločensky a právne neprijatá a jej praktizovanie bolo záležitosťou osobnou a súkromnou, podmienenou individuálnymi sklonmi alebo spôsobmi a tak verejne nevystaviteľnou. Grécka neresť, ako bola Rimanmi nazývaná grécka efebická láska, nikdy nedosiahla takého etického a pedagogického ospravedlnenia ako tomu bolo v Grécku. Pán domu mal právo slobodne disponovať svojimi podriadenými a tak mohlo dôjsť rovnako k zneužitiu otroka či otrokyne. Praktizovanie prostitúcie či homosexuálnych praktík medzi dospelými bolo považované za hanebnosť a ako také bolo právne postihnuteľné. Úlohou výchovy v rímskej tradícii bolo totiž cvičiť skutočných mužných občanov, schopných sa ovládať (i sexuálne) a nikdy nebyť ovládnutý. Aj z tohto dôvodu efebická láska nikdy nedosiahla takú úlohu a dôležitosť ako v gréckych mestských štátoch. Neskoršie aj pod vplyvom a rozvojom rôznych filozofických škôl hlásajúcich prax abstinencie zvlášť v sexuálnej oblasti sa averzia voči homosexuálnym praktikám zväčšovala. A tak napokon v štvrtom storočí už možno nájsť v rímskom práve tvrdé odsúdenie akéhokoľvek druhu homosexuality trestajúci sa smrťou. Homosexualita v Starom zákone
Knihy Starého zákona sa na viacerých miestach zmieňujú o homosexuálnych praktikách izraelského ľudu nazývajúc ich ako smilstvom proti prírode (porov. Múd 14, 26), ohavnosťou (porov. Lv 20, 13), nehanebnosťou (porov. Sdc 19, 24). Takéto konanie je prísne odsúdené v tzv. kódexe svätosti (Lv 17 – 26) a bolo trestané smrťou.

Zákaz sa určite nevzťahuje len na kultovú homosexuálnu prostitúciu čoho dôkazom môže byť aj jeho umiestnenie do kontextu spolu s mnohými ďalšími základnými zákazmi a príkazmi mravného poriadku, ktoré nemožno obmedziť len na oblasť kultu.
Je nutné si uvedomiť, že negatívne zákazy homosexuálnych praktík v Biblii, opísané v tejto kapitole, majú zmysel jedine vo svetle pozitívneho učenia o ľudskej sexualite.
Príbeh o Lótovi bývajúcom v Sodome, ktorého prišli navštíviť božskí poslovia a oznámiť mu rozhodnutie Boha zničiť mesto, v ktorom býval, pretože hriech jeho obyvateľov bol veľmi ťažký (Gn 18, 20) bol tradične interpretovaný ako trest za homosexuálnu prax sodomských obyvateľov. Ukazuje sa , že zločinom týchto miest bolo homosexuálne znásilnenie a tiež aj porušenie práva hostí na priateľské privítanie. Podobný prípad, v ktorom obyvatelia mesta žiadali o vydanie hosťa s úmyslom „obcovania s ním“, nachádzame v knihe Sudcov (Sdc 19, 22). A aj keď v tomto prípade bola zachovaná posvätná povinnosť pohostinnosti, je tu vidieť jasné odsúdenie úmyslu gabaonských obyvateľov.
Za zmienku stojí aj rozprávanie o vzájomnom vzťahu, aký vznikol medzi Dávidom a Jonatánom, opisovanom na rôznych miestach Samuelových kníh (1 Sam 18, 1; 18, 3; 19, 1; 20, 17; 20, 41; 2 Sam 1, 26). Hoci tieto miesta sú opísané veľmi expresívnymi výrazmi, predsa len nemožno neprihliadať na starobylú židovskú tradíciu, ktorá sa nikdy nezmieňuje o homosexuálnom výklade týchto častí. A tak chápanie lásky medzi Dávidom a Jonatánom vyzdvihnuté nad lásku k ženám, možno chápať ako čistú metaforu.
V týchto starozákonných textoch sa nedá prehliadnuť, že isté etické princípy, ktoré budú neskoršie (v Novom zákone) lepšie formulované, sú už v nich implicitne zahrnuté.

Homosexualita v Novom zákone
Keďže židovská tradícia, na ktorú boli raní kresťanskí autori naviazaní, homosexuálne konanie prísne odsúdila, spisy Nového zákona už o tomto jave výrazne nehovoria. Najviac, resp. všetky zmienky o homosexualite sa nachádzajú v listoch apoštola Pavla. Sám Kristus nikdy nehovoril o homosexualite. Jeho jediný výrok, týkajúci sa ľudskej sexuality sa týka spojenia muža a ženy ako výrazu poriadku stvoreného Bohom (Mt 19, 4-5).
V liste Rimanom (Rim 1, 26-32) Pavol opisuje pohanov ako tých, ktorí poznanú pravdu potlačili, aby mohli konať, čo je zlé. Spomínané zamenenie prirodzeného styku za neprirodzený je odsúdené a vychádza z predpokladu, že príčinou homosexuálneho styku mužov a žien je ich nenásytná túžba po pohlavnej rozkoši, i napriek tomu, že ich prirodzené založenie je heterosexuálne a teda by malo byť naplnené v manželstve. Text sa však nevyrovnáva s problémom konštitutívnej homosexuality. V Prvom liste Korinťanom (6, 9-10) reaguje na homosexualitu zdôraznením vylúčenia z eschatologického Božieho kráľovstva práve preto, že homosexuálna prax nie je v zhode s Božím zákonom, podobne ako aj iné, vymenované priestupky.

V zmienke o „súložníkoch mužov“ v Prvom liste Timotejovi (1, 8-11) je výslovný odkaz na Zákon, zavrhujúci takéto konanie.
V liste Rimanom Pavol zavrhuje homosexuálne konanie ako neresť pohanov, v liste Korinťanom ako prekážku vstupu do Božieho kráľovstva a v liste Timotejovi ako priestupok, ktorý má byť odsúdený morálnym zákonom.

Teórie o príčinách vzniku homosexuality
V teóriách o príčine vzniku homosexuality sa najčastejšie vyskytuje otázka, či je homosexualita vrodená alebo získaná. V snahe nájsť odpoveď na danú otázku (realitu), aj napriek pokroku vedy a poznania o človeku, ešte stále veda nie je schopná definitívne a uspokojivo odpovedať, čo a akým spôsobom pôsobí na vznik homosexuálnej orientácie niektorých ľudských jedincov. Či už by sa za príčinu považovali biologické, hormonálne, genetické či dedičné faktory alebo na druhej strane by sa kládol dôraz na vplyv prostredia a rôznych sociálnych faktorov, je nutné mať stále na pamäti, že akékoľvek hľadanie iba jediného zjednodušeného riešenia by nebolo v žiadnom prípade dostatočné. Tiež teórie o vzájomnom spolupôsobení hormonálnych, genetických a psychologických faktorov nemôžu byť opomenuté. V nasledujúcich častiach tejto kapitoly budú postupne priblížené jednotlivé, už vyššie spomenuté teórie vzniku homosexuálnej orientácie.

Biologické argumenty
V roku 1991 uskutočnil neurobiológ Simon Le Vay výskum, ktorého cieľom bolo dokázať, že homosexualita je vrodená. Le Vay študoval skupinu nervových buniek v štruktúrach hypotalamu (tretie prostredné jadro tzv. INAH-3), v ktorom sa nachádzajú centrá pre riadenie teploty tela, spánku, hnevu a sexuálneho správania. Na základe odlišnej veľkosti tejto časti mozgu (jadro INAH-3 homosexuálov bolo v priemere dvakrát menšie ako jadro heterosexuálnych mužov) Le Vay usudzoval, že sexuálna orientácia je biologickej podstaty. Samotné údaje tejto štúdie však nepotvrdzujú výlučne biologicko-anatomickú príčinu homosexuality. Le Vayove výskumy boli robené na mozgoch už mŕtvych mužov, u ktorých bolo zistené, že zomreli ako obete choroby AIDS. To samo spochybňuje výsledky, pretože je možné, že veľkosť INAH-3 bola odrazom endokrinného stavu v momente smrti alebo iného aspektu AIDS, resp. jeho liečby (niektoré lieky používané pri liečbe môžu znižovať hladinu testosterónu).
Ďalší, často publikovaný prieskum amerického psychológa J. M. Baileyho a psychiatra R. C. Pillarda je uvádzaný ako argument pre genetickú podmienenosť homosexuality. Bailey spolu s Pillardom robili výskum u mužov, ktorí boli buď jednovaječné alebo dvojvaječné dvojičky, alebo adoptívni bratia. Zistili, že u 52% jednovaječných dvojičiek bola zaznamenaná homosexuálna orientácia a toto číslo klesalo pri dvojvaječných dvojičkách na 22% a pri adoptívnych bratoch bolo nižšie ako 10%. Iné výskumy u ženskej homosexuality viedli k podobným výsledkom.

Výsledné čísla boli jednoznačne omnoho nižšie, ako sa predpokladalo jednoduchou genetickou hypotézou (jednovaječné dvojičky tvoria výnimku z genetickej rôznosti ľudstva a predstavujú vždy jediný geneticky totožný pár a z toho dôvodu sa dá očakávať, že sa dedične podmienené znaky budú u nich vyskytovať súhlasne v 100%) alebo inými publikovanými záznamami. Aj tento výskum bol však spochybňovaný, pretože skúmané jednovaječné dvojičky vyrastali spolu v rovnakých rodinách. Keby sme chceli zistiť čistý vplyv génov, museli by sme skúmať dvojičky, ktoré by boli vychovávané oddelene. Do akej miery tento výskum potvrdzuje pravdivosť vplyvu génov na vznik homosexuálnej orientácie, je otázne. Je však možné sa domnievať, že uvedené nálezy skôr poskytujú dôkazy k tomu, že „na vzniku homosexuality sa podieľa okrem genetiky aj vplyv prostredia.“
V renomovanom americkom časopise Science z roku 1993 bola publikovaná štúdia skupiny vedcov z Národného inštitútu pre výskum rakoviny na čele s Deanom Hamerom, v ktorej sa autori domnievali, že našli gén spôsobujúci homosexuálnu orientáciu.
Hamer so svojimi spolupracovníkmi uskutočnili u 40 párov homosexuálnych bratov genetickú analýzu, tzv. analýzu väzieb DNA na chromozóme X, ktorý muži dedia výhradne po matke. Skúmanie, či existuje určitý variant (rôznorodosť) znakov na chromozómoch X, ktorý by bol špecifický pre členov rodín, z ktorých pochádzali už spomenutí homosexuálni bratia, viedlo k zisteniu jej existencie. U 33 párov bola lokalizovaná skupina piatich markerov (úsekov DNA) na konci dlhého reťazca chromozómu X v tzv. oblasti Xq28. Samotná oblasť Xq28 však obsahuje niekoľko stoviek génov a 4 milióny párov báz DNA. V Hamerovej štúdii nebol žiadny gén izolovaný. Bola len vytvorená pracovná hypotéza týkajúca sa možnej existencie „homosexuálneho génu“ vyskytujúceho sa v oblasti Xq28 na základe zvýšeného výskytu určitých variantov (možných zmien) na chromozómoch u homosexuálnych mužov. Absencia kontrolnej skupiny v Hamerovej štúdii, potvrdzujúca taký istý genetický marker u skupiny heterosexuálnych bratov, nepridáva na vierohodnosti týchto výskumov. Podobný výskum uskutočnili o pár rokov neskôr G. Ebers a G. Rici, ani ten však nepotvrdil platnosť Hamerových zistení, hoci analyzovaná skupina ľudí bola väčšia.

Odvážne vyjadrenie prednostu psychiatrickej kliniky v Ružinove, doktora Alojza Rakúsa o tom, že nájdenie „génu homosexuality“ stopercentne predurčujúceho sexuálnu orientáciu človeka je utópiou, však ešte neznamená, že by homosexualita s genetikou vôbec nesúvisela. Platí tu poučka, podľa ktorej sa nič nemôže fenotypovo (navonok) prejaviť, čo by nebolo genotypovo možné. Teda v princípe musí byť v génoch nejaká možnosť vzniku tej-ktorej poruchy, ale či naozaj vznikne, závisí od toho, aké gény sa exprimujú (stanú sa aktívnymi) pod vplyvom vonkajších faktorov.

Nikto, kto sa narodí s priaznivými predpokladmi pre vznik homosexuálnej orientácie, nie je v žiadnom prípade geneticky naprogramovaný alebo nútený stať sa homosexuálom. Fakty vyplývajúce z biologických výskumov sú značne zaujímavé a nemožno ich prehliadať. Príčiny homosexuality sú pravdepodobne závislé na rôznych faktoroch. Môžeme predpokladať prítomnosť biologického potenciálu podmieňujúceho sexuálne správanie, ale spôsob použitia toho potenciálu bude do určitej miery záležať na vplyve prostredia pôsobiaceho na subjekt a tiež aj na jeho osobnej iniciatíve. A preto vzájomné pôsobenie biologických faktorov, vplyvu prostredia a osobných daností bude vždy problémom, vyžadujúcim si značnú dávku opatrnosti a prezieravosti. Psycho-sociálne argumenty
Spolu s existenciou teórií o biologickom základe príčin homosexuálnej orientácie sa vyskytujú argumenty, stavajúce sa nie zriedka do opozície voči už spomenutým teóriám, ktoré hovoria v prospech rôznych psychologických či sociálnych vplyvov ako hlavných príčin pri vzniku a formovaní homosexuálnej orientácie. Medzi najčastejšie spomínanými sa uvádzajú rôznym spôsobom rozvrátené rodinné prostredie, kultúrne trendy smerujúce k potlačeniu a zmazaniu rozdielov medzi pohlaviami, zmena vzťahov medzi mužmi a ženami (emancipácia ako dôvod možnosti chápať homosexualitu u mužov ako útočisko a u žien ako protest), rôzne traumatické skúsenosti z detstva a dospievania, zneužitie v mladosti, nenaplnenie emocionálnych potrieb z detstva.
V prvých rokoch života je dieťa plne závislé na svojich rodičoch. Sexuálne uvedomovanie si samého seba ešte nemá sformované, to prichádza spoločne s poznávaním okolitého sveta a tiež svojho vlastného tela. S rozvíjaním svojej osobnosti si pomaly začína všímať rozdiely medzi pohlaviami, z čoho plynie aj nutnosť sebaidentifikácie s tým ktorým pohlavím a zároveň vedomie odlišnosti (diferenciácie) od opačného pohlavia. Vedomie vlastného „mužstva alebo ženstva“ a jeho akceptovanie aj zo strany rodičov hrá veľkú úlohu v ďalšom živote dieťaťa.
Deti v období do 5-6 rokov života, teda v čase vytvárania sexuálnej identity nesexuálnym spôsobom, sú mimoriadne citlivé na vzťahy medzi rodičmi, ktorí sú pre nich zdrojom potvrdzovania seba samých. Absencia vzájomného citového kontaktu rodičov medzi sebou ovplyvní aj vzťah dieťaťa k nim. V individuálnom vzťahu rodičia nevedome hľadajú podporu, porozumenie a pocit bezpečia u dieťaťa, ktoré im však takúto oporu nedokáže poskytnúť. Takéto tendencie možno pozorovať najmä u žien, ktoré si nevedomky svojím príliš intímnym vzťahom k dieťaťu (hlavne k chlapcovi) kompenzujú nenaplnenú potrebu lásky z mužovej strany.

V takomto nezdravom vzťahu je ťažké rozvinúť svoju autonómiu a sexuálnu identitu. Tiež otec, nemajúci dobrý citový vzťah so svojou ženou, sa častejšie stáva ľahostajným a citovo chladným aj k deťom, čoho dôsledkom sú citové a sexuálne problémy detí v období dospievania tak u chlapcov, ako aj u dievčat. Tiež trvalá neprítomnosť jedného z rodičov je zaraďovaná ako jeden z faktorov ovplyvňujúcich sexuálnu orientáciu. Akékoľvek zneužitie dieťaťa, či ide o sexuálne, fyzické, mentálne alebo emocionálne môže tiež spôsobiť zmätenie v oblasti sexuálnej orientácie, a to najmä v období medzi 9. až 14. rokom, ktoré je obdobím silných emocionálnych napätí. Neakceptovanie pohlavia dieťaťa a snaha vychovávať ho v inej sexualite, než mu je vlastná, prispieva nemalým podielom k hlbokým traumám nielen v sexuálnej oblasti, ale aj v celom jeho osobnom vývoji.
V čase dospievania aj heterosexuálne orientovaní mladí ľudia niekedy prežívajú istý prechodný stupeň príťažlivosti k rovnakému pohlaviu. Často však nejde o sexuálnu príťažlivosť, a už vôbec nie o definitívnu homosexuálnu orientáciu. Výskumy v USA uvádzajú, že až 30% dospievajúcich chlapcov sa nachádza v určitom zmätku a neistote ohľadom svojej orientácie. Posudzovanie a nevhodné hodnotenie týchto stavov (pre dospievanie prirodzených) môže posunúť mladého človeka smerom k homosexuálnej aktivite. Takéto obdobie zmätku prežívajú výraznejšie tí, u ktorých potreby lásky z detstva neboli nejakým spôsobom naplnené. Vynárajúca sa sexuálna túžba tento deficit vzťahov z detstva častokrát prekryje a dospievajúci mladý človek hľadá vnútorné naplnenie pomocou pohlavnej aktivity. Muž hľadá nenaplnenú lásku svojho otca prostredníctvom iných mužov a žena lásku svojej matky prostredníctvom iných žien. Manifestuje sa tu, sama o sebe legitímna, túžba po náprave porušených či chýbajúcich vzťahov.
Nemožno nespomenúť aj vplyv masovokomunikačných prostriedkov či kultúrnych predstavení. Zaplavujú svet, v ktorom žijeme, množstvom reklamných šotov, videoklipov alebo filmov, podľa ktorých by sa mali stať všetky senzácie súčasťou našej životnej skúsenosti. Chvália homosexuálne správanie, bezuzdne ospevujú sex a pôsobia, že sa mu všeobecne priznáva prehnaná úcta.

Biologické vysvetlenia vzniku homosexuality a vysvetlenia psycho-sociálne sú často stavané proti sebe do opozície. Nie zriedka v túžbe dokázať absolútnu nevratnosť alebo naopak možnú zmenu homosexuálneho stavu.

Biologický vývin trvá aj v období po narodení a psychologická atmosféra v rodinnom a širšom spoločenstve ovplyvňuje vývin dieťaťa už v čase jeho formovania sa v tele matky. Preto sa zdá serióznejšie hovoriť o vzájomnej interakcii, vzájomnom pôsobení biologických a psycho-sociálnych faktorov na vznik homosexuálnej orientácie a nie dávať ich do protikladných pozícií. Príčiny vzniku homosexuality sa však líšia z prípadu na prípad a tak k tejto téme musíme pristupovať s vedomím komplexnosti ľudskej sexuality ako takej. Možno sa domnievať, že biologická predispozícia by mohla byť akýmsi zámkom a psychologické faktory kľúčom, ktorý ho odomyká. Stále však nie sme schopní rozlíšiť, ako medzi sebou genetické, hormonálne a psychologické faktory pôsobia. Z tohto dôvodu nemôžeme otázku vplyvu prírody verzus vplyvu prostredia uzavrieť.