Medziľudké vzťahy

Dobrý deň. Ďakujem. Prepáčte. Prosím Vás…
Aj takéto zdanlivo bezvýznamné slová môžu byť veľmi užitočné. Že kedy? Pri tom najväčšom probléme, ktorý nás v súčasnosti trápi, a tým sú medziľudské vzťahy.
Skôr, než sa začneme nimi zaoberať, mali by sme najskôr porozmýšľať, čo vlastne tie medziľudské vzťahy znamenajú. Nie sú to len láska, priateľstvo, súdržnosť, svornosť a jednota medzi ľuďmi, no patria sem aj nenávisť, nevraživosť, bezcitnosť, arogancia, sebeckosť a zvyšné naše neduhy, čo by sme sa mali snažiť odstrániť, lebo len dobré vzťahy medzi ľuďmi nás dokážu urobiť lepšími. Nezahŕňajú iba slušné, milé a nekonfliktné vychádzanie s ostatnými ľuďmi, s ktorými sa stretávame alebo pracujeme. Ide o celú spoločnosť, o našu neoddeliteľnú súčasť, bez ktorej by sme vlastne nemohli existovať.
Vo svojej podstate je podľa mňa každý človek dobrý, avšak pokúšajú nás rôzne nástrahy a tým je často ťažké odolať. Dôvodmi, kvôli ktorým sa človek rozhodne pre zradu, klamstvo, obohatenie, sú peniaze /hlavne v tomto období/, prestíž, úspech v kariére, vlastne obohatenie sa na úkor iného. Možno sa stačí pozrieť, čo máme ako ľudstvo za sebou. Koľko vojen, bitiek i chybných dôležitých rozhodnutí vzniklo predovšetkým pri zlyhaní dobrých vzťahov medzi panovníkmi, politikmi, vodcami. Na vine bol vždy človek, pán tvorstva. Je rozumovo vyspelejší než zvieratá, to je pravda, ale často je horší, ako tie zvieratá, pretože ony sa nezabíjajú z nenávisti, z pomstychtivosti, ani pre majetok ako my ľudia, ktorí sme schopní aj pre maličkosť nenávidieť a dokonca i vraždiť. Stačí si pozrieť televíziu, vypočuť správy v rádiu, väčšinou sa dozvieme len o ďalších zlách. Filmy bývajú plné násilia, kde hlavní hrdinovia zvyknú víťaziť vďaka vraždám, bitkám a takýto postup si mladí berú za príklad, ako dosiahnuť svoje a byť úspešní.
Deti, základ novej generácie, sú vychovávané v obkolesení násilia a brutality. Väčšina z nich vyrastá na ulici, nemajú sa komu zveriť so svojimi problémami a starosťami. Rodičia nemajú na ne často voľný čas, nemá ich kto vychovávať, nik sa o ne nezaujíma a ony sa potom dostávajú do spoločnosti, kde prichádzajú do kontaktu s cigaretami, alkoholom i drogami. Čo môže vyrásť z takýchto detí? Môžeme potom od nich očakávať niečo dobré? Lásku? Nie.

Rodičia sa čudujú, že ich dcéry a synovia sa od nich odvracajú, prestávajú si ich vážiť a neraz svoj život končia v starobinci alebo opustení medzi stenami svojho domu.
Čo je príčinou toho všetkého? Zlyhanie základných ľudských čŕt, čo nás oddeľujú od ostatných živých bytostí na zemi. Zlyhanie v pochopení, tolerancii, schopnosti vedieť ustúpiť, v skromnosti. Čo sa nám stane, ak sa slušne prihovoríme nepríjemnému susedovi, ktorý býva v našom vchode a s každým sa hnevá? Môžeme byť prekvapení, ako jednoducho sa dajú riešiť „obrovské“ problémy, odvodené od naštrbených medziľudských vzťahov. Stačí len ustúpiť, spraviť taký ťažký prvý krok, aby sa vyriešilo zdanlivo neriešiteľné. Veď ten „zlý“ sused možno ani nie je taký zlý, a možno sa chcel s nami tiež udobriť, ibaže nenašiel v sebe dosť odvahy, aby začal prvý. Stačí málo, no chce to veľmi veľa odvahy a vôle.
No nechcem, aby moja úvaha vyznela pesimisticky. Veľa možno dosiahnuť nenávisťou, ale ešte viac láskou. Pretože najväčšie víťazstvo je odpustiť tomu, kto nás zradil, pomôcť tomu, kto nám ublížil, radiť tomu, kto nami pohrdol. Vždy budú existovať ľudia, ktorí nás zrania. To však neznamená, že máme prestať dôverovať, len musíme byť opatrnejší. Človek by sa nemal povyšovať nad inými. Nemá právo pozerať na druhého zhora – jedine vtedy, keď mu chce pomôcť vstať.
Nežijeme na pustom ostrove, ale medzi ľuďmi. V škole, v rodine, medzi priateľmi a susedmi. Dôležité je najmä spolužitie v rodine, lebo tam sa už od útleho veku vytvárajú najužšie kontakty, ktoré formujú našu osobnosť. Tam by sme mali spoznať nehu, cit, lásku. Komu sa lásky v detstve nedostalo, je poznačený na celý život. Je dobré, keď sa máme o koho oprieť, má nám kto poradiť. Vie sa s nami smiať aj smútiť. To však vie pochopiť len ten, kto sám je schopný radosť prijať a rozdávať. Podľa mňa sú ľudia úmerne šťastní k tomu, čo zo seba vydávajú. Najdôležitejší človek je ten, ktorý práve stojí pred vami a dáva to najlepšie, čo v tej chvíli má : čas, záujem, pochopenie. Odpustiť inému, že je iný – to je najlepší základ k znášanlivosti. Čím je niekto rozumnejší a lepší, tým viac dobra zbadá v ľuďoch. Predovšetkým sa sami vyhýbajme všetkému čo sme odsúdili u iných. Spory by nikdy netrvali tak dlho, keby bola vinná vždy len jedna strana. Už Marcus Aurelius povedal, že najlepšie sa ubránime nepriateľovi, ak nebudeme krivdy vracať.
Niektorí ľudia, ktorý si podávajú ruku s mnohými ľuďmi, potľapkajú ich po pleci, vypijú si s nimi pohárik a myslia si, že nadväzujú nesmierne množstvo ,,kontaktov’’. Niekedy sa mýlia. Človek môže byť uprostred ľudí sám, ak nemá oči otvorené dokorán a srdce ochotné vidieť a prijať blízkych. Existujú totiž ľudia, v spoločnosti ktorých sa cítime osamelejšie, ako keď sme sami.

Samota je síce krásna, ale nie vtedy, keď je človek sám. Myslím si, že všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať. Ak sa staráme o šťastie iných, nachádzame svoje vlastné. Veľkou tragédiou života totiž nie je to, že ľudia umierajú, ale to, že prestávajú milovať. Veď kto nemá peniaze, je chudobný, kto nemá priateľov je ešte chudobnejší, ale kto nemá srdce, ten je najchudobnejší.
Vážme si našich blízkych. Aj jedno slovenské príslovie hovorí, že lepšie je dobré slovo živému, ako najkrajšia ruža mŕtvemu. Láskavé slovo málo stojí, ale veľa vykoná. Život je krásny, pokiaľ vieme, že nás niekto má rád a my máme koho milovať...