Rozhodnutie pre celibát musí byť slobodné, postupné, pevné, zodpovedné, úplné a trvalé. Je to veľké „áno“ Bohu Otcovi, jeho Synovi Ježišovi Kristovi a to všetko s pomocou Ducha Svätého. Je to „áno“ Cirkvi, Kristovej neveste. Preto už aj počas pobytu v seminári má kandidát kňazstva postupne v sebe pestovať lásku, odhodlanie a úplné vnútorné stotožnenie sa s touto skutočnosťou celibátu u kňazov ako poslania a povolania pre dokonalejší život i pre samotné Božie kráľovstvo. Pri celibáte kňaza ide o slobodné a zodpovedné zrieknutie sa manželského a rodinného života pre nebeské kráľovstvo. Opäť si tu dovolím zacitovať slová súčasného Svätého Otca: „Kňaz sa cez svoj celibát stáva »mužom pre ostatných«, a to inak, ako sa ním stáva ten, kto sa v manželskom spojení so ženou a ako manžel a otec detí tiež stáva »mužom pre ostatných«, predovšetkým v kruhu vlastnej rodiny: pre ženu a spolu s ňou pre deti, ktorým dáva život. Kňaz zriekajúc sa tohto otcovstva, ktoré je vlastné manželom, hľadá iné otcovstvo a tak isto aj iné materstvo, pamätajúc na slová apoštola o synoch, ktorých rodí v bolesti.

Sú to jeho duchovní synovia a dcéry, ľudia, ktorých mu zveril Dobrý Pastier do starostlivosti. Týchto ľudí je veľa, je ich oveľa viac, než ich môže prijať jednoduchá ľudská rodina. Povolanie na dušpastiersku činnosť kňazov má veľkú hodnotu a koncil učí, že je univerzálne; je zamerané na celú Cirkev, a tak je aj misionárske. Bežne je toto povolanie viazané na službu v určitom spoločenstve Božieho ľudu, v ktorom každý očakáva pozornosť, starostlivosť a lásku. A aby bolo kňazovo srdce pripravené na takúto službu a ochotne preukazovať takúto starostlivosť aj lásku, musí byť slobodné. Teda celibát je znakom určitej slobody, ktorá je slobodou pre službu.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 40 – 41.)
Celibát je poslanie na celý život.

Kňaz žije v celibáte celý svoj život – od prijatia sviatosti kňazstva až po smrť. Musí si to dostatočne a zodpovedne uvedomiť a uznať. Cirkev si však musí pripustiť, že i dnes existujú isté problémy u kňazov a v ich prežívaní celibátu. Musí im jednoducho čeliť. Je úctyhodné a povzbudzujúce, že si pred tým nezakrýva oči, sleduje to a vždy sa snaží citlivo a správne riešiť jednotlivé problémy. Kňazov láskavo napomína slovami samotného Krista: „Kto položí ruky na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Zároveň ich aj s láskou povzbudzuje, aby vytrvali na tejto tak náročnej, ale súčasne i krásnej životnej ceste. Je pravdou, že i dnešná sekulárna a liberálna spoločnosť čoraz viac tlačí na Cirkev i Svätého Otca, aby upustili od celibátu a tiež aby trocha zvoľnili situáciu v oblasti čistoty kňazov. Teda dnes vystupuje tento spoločenský tlak liberálov obzvlášť na členov Kristovej Cirkvi, ktorá sa cíti čoraz viac utláčanejšia.

Cirkev na čele s pápežom, kardinálmi a biskupmi je vďakabohu v tejto otázke konzervatívna a neupustí, lebo má na to svoje oprávnené a logické dôvody, ktoré neustále zdôrazňuje a dáva do popredia. Je to predovšetkým jej historická tradícia, ktorú si po mnohé stáročia vypestovala a samotný Ježišov život a príklad, ako to už bolo spomenuté. Tretíkrát si dovolím citovať slová Jána Pavla II.: „Cirkev, ktorá sa snaží zachovať kňazský celibát ako osobitný dar pre Božie kráľovstvo, vyznáva vieru a vyjadruje nádej vo svojho Učiteľa, Spasiteľa a Ženícha a spolu s tým aj nádej v toho, kto je »pánom žatvy« a v »toho, kto dáva dary«. A skutočne, »každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel« (Jak 1, 17). My nemôžeme oslabiť túto vieru a túto dôveru naším ľudským pochybovaním alebo našou malodušnosťou.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 41.)