Na záver sa vrátim k úvodným slovám, aby som ich doplnil a poopravil. Celibátu sa skutočne nemusíme vôbec báť. Veď ten, kto ho prijíma, ho prijíma slobodne, uvedomele a zodpovedne. Aspoň by mal! Nejde v ňom o určitú fyzickú zaľúbenosť človeka do druhého človeka. V našom prípade kňaza do ženy. O to tam skutočne nejde. Záleží to na každom kňazovi, ako to bude zvládať a dodržovať. V celibáte ide skôr o duchovnú zaľúbenosť človeka – kňaza do Pána Boha, jeho Syna Ježiša Krista spolu s Duchom Svätým, a rovnako i do jeho a našej nebeskej Matky Panny Márie, ktorá sama neustále a zvláštnym spôsobom chráni čistotu a povolanie kňazov. Ide tu tiež o duchovnú zaľúbenosť do Cirkvi a jej detí – veriacich.

Veď v tom spočíva podstata a hlavný zmysel kňazského povolania: dať seba pre všetkých, obetovať sa pre iných, rozdávať sa a slúžiť každému. Týmto postojom a spôsobom slúžime samotnému Bohu, ktorý je pôvodcom a príčinou všetkého, čo existuje. A tu sa dostávame i k samotnému zmyslu a cieľu celibátu: je to bezhraničná láska kňaza k Bohu Otcovi a jeho veriacim, ktoré predstavujú jeho duchovné deti. Hoci sám ešte celibát ako kňaz neprežívam a nemám s ním ani nijaké skúsenosti, predsa vyslovujem prianie pre seba do budúcnosti i pre všetkých kňazov: „Drahý kandidát kňazstva! Drahý kňaz! Neboj sa celibátu, neboj sa lásky! Miluj a budeš aj Ty milovaný! Veď to je šťastie: vlastniť lásku, nenechať si ju pre seba, ale rozdať ju druhým. Naplnením kňazského povolania a celibátu je teda nekonečná láska a bezhraničná obeta. Veľa šťastia.“.