Túto úvahu o celibáte začnem tak trochu netradične. Spomínam si totiž na jednu návštevu v Českej republike, kde mi raz niekto, kto sa ma pýtal na moje povolanie a prácu, s istou dávkou humoru i vážnosti povedal: „Chlapče, tak ty studuješ teologii. Bude z tebe kňez a určite budeš žít v celibátě. Víš, co to vůbec znamená? Ja ti to totižto řeknu. Celibát je to, čeho se musíš celý bát, protože v něm se učí nelíbat!“(anonym) Keď sa nad tým dnes s odstupom času zamyslím, tak zisťujem, že je v tom trochu humoru, ale i patričnej vážnosti a pravdy. V tejto úvahe sa zamýšľam práve nad touto skutočnosťou, teda nad celibátom a pravdou o ňom. V práci sa obzvlášť špecifikujem na kňazský celibát. Je správne položiť si otázky: Čo je celibát? Odkiaľ vlastne pochádza? Kto a kedy ho ustanovil? Prečo vôbec je? Aký má zmysel?

Celibát alebo bezženstvo u kňaza znamená jednoducho neoženiť sa, zostať celý svoj život slobodný, čistý a voľný; jednoducho bez záväzkov. Kňaz ako celibátnik zostáva celý život bez ženy, teda nevstúpi do manželského zväzku s nijakou ženou a tým si ani nezakladá rodinu s deťmi. Celibát je vlastne život človeka v zmysle evanjeliovej čistoty.
Celibát ako taký pochádza od samotného Najvyššieho veľkňaza – Ježiša Krista. Ježiš tým, že sa sám neoženil a zostal slobodný, nám naznačil cestu, ukázal smer a tiež nám svojim životom zanechal príklad, aby sme ho neustále nasledovali. On si síce povolával za svojich učeníkov často i ženatých mužov, ale to nijako neumenšuje význam celibátu u kňazov Cirkvi. V prvých storočiach bola v Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus tu na zemi počas svojho života, ale i hneď po tom, ako vystúpil do neba a zoslal prisľúbeného Ducha Svätého, tradícia medzi kňazmi i biskupmi ženiť sa. Vieme to totiž z mnohých spisov veľkých cirkevných otcov a cirkevných učiteľov. Avšak neskôr sa v Cirkvi prišlo na to, že je lepšie byť kňazovi slobodným, aby tým mohol lepšie, ochotnejšie, plnšie, dokonalejšie a slobodnejšie vysluhovať i vykonávať svoje poslanie a povolanie duchovného otca a pastiera veľkého stáda veriacich Cirkvi. Preto sa asi okolo roku 600 konala v jednom španielskom meste synoda, ktorá sa zvláštne venovala tejto otázke celibátu kňazov. A práve tam sa uzákonil a presadil celibát u kňazov katolíckej Cirkvi latinského liturgického obradu. Teda celibát bol zavedený a nariadený kňazom z čisto praktických a pastoračných dôvodov.

Tiež preto, aby sa kňaz úplne dával a bezhranične celý ponúkal svojim veriacim a ich dušiam, ktoré na neho a jeho pomoc neustále čakajú.
Svätý Otec, Ján Pavol II., len tento význam a hodnotu kňazského celibátu potvrdzuje: „Latinská Cirkev, odvolávajúc sa na príklad samotného Pána Ježiša Krista, na učenie apoštolov a na cirkevnú tradíciu, chcela a naďalej chce, aby všetci tí, ktorí prijímajú sviatosť kňazstva, ochotne prijali toto zrieknutie sa pre nebeské kráľovstvo. Táto tradícia sa však spája s úctou voči odlišným tradíciám ostatných cirkví. Táto tradícia je ozaj charakteristickou vlastnosťou, zvláštnosťou a dedičstvom latinskej katolíckej Cirkvi, ktorá jej za mnohé vďačí a je rozhodnutá v nej zotrvať napriek všetkým ťažkostiam, ktorým by sa takáto vernosť mohla vystaviť, a tiež napriek rôznym príznakom slabosti a krízy jednotlivých kňazov. Všetci si uvedomujeme, že »tento poklad máme uložený v hlinených nádobách« (porov. 2 Kor 4, 7), predsa však vieme, že je to skutočne poklad.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 40.)
Rozhodnutie pre celibát musí byť slobodné, postupné, pevné, zodpovedné, úplné a trvalé. Je to veľké „áno“ Bohu Otcovi, jeho Synovi Ježišovi Kristovi a to všetko s pomocou Ducha Svätého. Je to „áno“ Cirkvi, Kristovej neveste. Preto už aj počas pobytu v seminári má kandidát kňazstva postupne v sebe pestovať lásku, odhodlanie a úplné vnútorné stotožnenie sa s touto skutočnosťou celibátu u kňazov ako poslania a povolania pre dokonalejší život i pre samotné Božie kráľovstvo. Pri celibáte kňaza ide o slobodné a zodpovedné zrieknutie sa manželského a rodinného života pre nebeské kráľovstvo. Opäť si tu dovolím zacitovať slová súčasného Svätého Otca: „Kňaz sa cez svoj celibát stáva »mužom pre ostatných«, a to inak, ako sa ním stáva ten, kto sa v manželskom spojení so ženou a ako manžel a otec detí tiež stáva »mužom pre ostatných«, predovšetkým v kruhu vlastnej rodiny: pre ženu a spolu s ňou pre deti, ktorým dáva život. Kňaz zriekajúc sa tohto otcovstva, ktoré je vlastné manželom, hľadá iné otcovstvo a tak isto aj iné materstvo, pamätajúc na slová apoštola o synoch, ktorých rodí v bolesti.

Sú to jeho duchovní synovia a dcéry, ľudia, ktorých mu zveril Dobrý Pastier do starostlivosti. Týchto ľudí je veľa, je ich oveľa viac, než ich môže prijať jednoduchá ľudská rodina. Povolanie na dušpastiersku činnosť kňazov má veľkú hodnotu a koncil učí, že je univerzálne; je zamerané na celú Cirkev, a tak je aj misionárske. Bežne je toto povolanie viazané na službu v určitom spoločenstve Božieho ľudu, v ktorom každý očakáva pozornosť, starostlivosť a lásku. A aby bolo kňazovo srdce pripravené na takúto službu a ochotne preukazovať takúto starostlivosť aj lásku, musí byť slobodné. Teda celibát je znakom určitej slobody, ktorá je slobodou pre službu.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 40 – 41.)
Celibát je poslanie na celý život.

Kňaz žije v celibáte celý svoj život – od prijatia sviatosti kňazstva až po smrť. Musí si to dostatočne a zodpovedne uvedomiť a uznať. Cirkev si však musí pripustiť, že i dnes existujú isté problémy u kňazov a v ich prežívaní celibátu. Musí im jednoducho čeliť. Je úctyhodné a povzbudzujúce, že si pred tým nezakrýva oči, sleduje to a vždy sa snaží citlivo a správne riešiť jednotlivé problémy. Kňazov láskavo napomína slovami samotného Krista: „Kto položí ruky na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Zároveň ich aj s láskou povzbudzuje, aby vytrvali na tejto tak náročnej, ale súčasne i krásnej životnej ceste. Je pravdou, že i dnešná sekulárna a liberálna spoločnosť čoraz viac tlačí na Cirkev i Svätého Otca, aby upustili od celibátu a tiež aby trocha zvoľnili situáciu v oblasti čistoty kňazov. Teda dnes vystupuje tento spoločenský tlak liberálov obzvlášť na členov Kristovej Cirkvi, ktorá sa cíti čoraz viac utláčanejšia.

Cirkev na čele s pápežom, kardinálmi a biskupmi je vďakabohu v tejto otázke konzervatívna a neupustí, lebo má na to svoje oprávnené a logické dôvody, ktoré neustále zdôrazňuje a dáva do popredia. Je to predovšetkým jej historická tradícia, ktorú si po mnohé stáročia vypestovala a samotný Ježišov život a príklad, ako to už bolo spomenuté. Tretíkrát si dovolím citovať slová Jána Pavla II.: „Cirkev, ktorá sa snaží zachovať kňazský celibát ako osobitný dar pre Božie kráľovstvo, vyznáva vieru a vyjadruje nádej vo svojho Učiteľa, Spasiteľa a Ženícha a spolu s tým aj nádej v toho, kto je »pánom žatvy« a v »toho, kto dáva dary«. A skutočne, »každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel« (Jak 1, 17). My nemôžeme oslabiť túto vieru a túto dôveru naším ľudským pochybovaním alebo našou malodušnosťou.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 41.)
Na záver sa vrátim k úvodným slovám, aby som ich doplnil a poopravil. Celibátu sa skutočne nemusíme vôbec báť. Veď ten, kto ho prijíma, ho prijíma slobodne, uvedomele a zodpovedne. Aspoň by mal! Nejde v ňom o určitú fyzickú zaľúbenosť človeka do druhého človeka. V našom prípade kňaza do ženy. O to tam skutočne nejde. Záleží to na každom kňazovi, ako to bude zvládať a dodržovať. V celibáte ide skôr o duchovnú zaľúbenosť človeka – kňaza do Pána Boha, jeho Syna Ježiša Krista spolu s Duchom Svätým, a rovnako i do jeho a našej nebeskej Matky Panny Márie, ktorá sama neustále a zvláštnym spôsobom chráni čistotu a povolanie kňazov. Ide tu tiež o duchovnú zaľúbenosť do Cirkvi a jej detí – veriacich.

Veď v tom spočíva podstata a hlavný zmysel kňazského povolania: dať seba pre všetkých, obetovať sa pre iných, rozdávať sa a slúžiť každému. Týmto postojom a spôsobom slúžime samotnému Bohu, ktorý je pôvodcom a príčinou všetkého, čo existuje. A tu sa dostávame i k samotnému zmyslu a cieľu celibátu: je to bezhraničná láska kňaza k Bohu Otcovi a jeho veriacim, ktoré predstavujú jeho duchovné deti. Hoci sám ešte celibát ako kňaz neprežívam a nemám s ním ani nijaké skúsenosti, predsa vyslovujem prianie pre seba do budúcnosti i pre všetkých kňazov: „Drahý kandidát kňazstva! Drahý kňaz! Neboj sa celibátu, neboj sa lásky! Miluj a budeš aj Ty milovaný! Veď to je šťastie: vlastniť lásku, nenechať si ju pre seba, ale rozdať ju druhým. Naplnením kňazského povolania a celibátu je teda nekonečná láska a bezhraničná obeta. Veľa šťastia.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Celibát pre dokonalejší život