Kráľovnou do šľachtického stavu povýšená bývalá britská premiérka, dnes takmer osemdesiatročná členka Snemovne lordov si napriek vážnym zdravotným problémom uchováva prenikavý úsudok a britký jazyk. V osemdesiatych rokoch sa spolu s Ronaldom Reaganom zaslúžila o pád komunistických diktatúr a určovala vtedajšiu ideologickú klímu, ktorá priala podnikaniu a individualizmu. Dnes bez váhania hovorí, že projekt európskeho superštátu – tak ako sa črtá – nemôže fungovať.

V roku 1979 sa začala veľká éra konzervatívnej strany. Margaret Thatcherová sa presťahovala na Downing Street 10. a odišla až po troch volebných obdobiach. Stala sa tak druhou najdlhšie úradujúcou šéfkou britskej exekutívy (po lordovi Liverpoolovi). Jej úspech bol založený na ekonomických reformách a na nefalšovanom vlastenectve, z ktorého plynula nekompromisná obhajoba britských národných záujmov.

Ak by nebola vzorná Britka, mohla by byť vzorná Američanka. „Vždy keď vstúpim na americkú pôdu, cítim sa o desať rokov mladšia,“ píše Thatcherová. Okrem spoločne vyznávaných hodnôt spoločenstva, ktorému Winston Churchill hovoril „anglicky hovoriace národy“, je pre barónku dôvodom pre spolupatričnosť so Spojenými štátmi to, že „Amerika je viac než národ, viac než štát alebo veľmoc. Je to idea, ktorá premenila a premieňa každého z nás. Amerika je jedinečná – svojou mocou, bohatstvom, tým ako vidí svet.“ V súčasnej takmer bez výnimiek protiamerickej medzinárodnej mienke zastupuje názor, že „iba Amerika je po stránke morálnej aj materiálnej spôsobilá byť vodcovskou silou sveta.“ Z európskeho pohľadu obrovský rozpor s teóriou rovnováhy síl sa podľa Thatcherovej dá riešiť, ak celý Západ napraví škody, ktoré sa napáchali neprimeraným znižovaním na obranu. Pripomínajúc Macchiaveliho princípy nabáda politikov a vojenských predstaviteľov, aby odolali tlaku politickej korektnosti a povedali celkom jasne, že vojenský život si nemôže brať za vzor správanie, právny rámec ani étos, bežný v civilnom živote. Mali by odmietnuť stavať ľavicovo-liberálnu doktrínu vyššie než efektivitu armády a radšej ukázať „trochu čistého rozumu“.

Presvedčivo hovorí o tom, že štáty ako Severná Kórea, Sýria, Lýbia a Irak pred spojeneckým zásahom spĺňajú všetky kritériá „darebáckeho štátu“ a naopak, že Turecko, „veľký spojenec Západu si zaslúži našu plnú podporu“. Ani vývoj Európy neunikne jej kririke. „Európa je vrcholom byrokracie, pretože sa neopiera o nič iné.

Je načase, aby sa svet prebudil, a ak to ešte ide, aby to zarazil; a ak nie, aby to držal na uzde a nejako si s tým poradil.“ Británii radí nezapliesť sa s jednotnou menou a radšej sa snažiť o čo najväčšie rozšírenie „dnes asi najlepšieho obchodného združenia“, Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA). Kandidátskym krajinám odporúča uzavrieť s krajinami EÚ dohody o voľnom obchode. „Kapitalizmus je nepriateľom vynútenej homogénnosti. Prospievajú mu rozdielnosť a svojráznosť, a tie aj podporuje,“ hovorí v zjavnej narážke na európsku centralizovanosť. Varovania a odkazy, ktoré vysiela Margaret Thatcherová sú podložené jej celoživotnými skúsenosťami. Nemali by sme si pred nimi zakrývať uši, aj keď väčšinou sledujú britský záujem alebo obhajobu Ameriky. S určitou rezervou a zdravou nedôverou sa dá pripustiť, že sledujú hlavne záujem zdravého rozumu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Margaret Thatcher (1925)