Mladí a už nie mladí

Je to vlastne odpoveď na milý list osemnásťročnej čitateľky Jany B. Často sa vraví o priepasti medzi generáciami, žiarlivo zazerajú starci na mladé tváre a pohŕdavo hodnotia deti nedokonalé výkony zrelej dospelosti. A zrazu príde pozdrav od mladého človeka, akosi vôbec neberie do úvahy svoj mladý a môj prchajúci čas a vraví o poézii života, o niečom, čo môžeme spoločne podporovať a vytvárať. Janka, Tvoj list ma hlboko zasiahol práve tým, že zdôraznil to spoločné mladým i starým, ženám i mužom, nadaným aj nenadaným, jednoducho poslanie ľudského rodu: poznávať krásy života a nenechať si ich znehodnotiť nezdarom plánov ani vedomím pominuteľnosti. Rozdiely veku, rasy, pohlavia či schopností zrazu strácajú na dôležitosti, je tu len človek vo svojom úsilí umocniť vlastné potencie a s vedomím pri náležitosti uľahčovať život druhým. Uľahčovať a skrášľovať. Tá medzigeneračná priepasť je skutočne iba umelá. Vzniká obojstranným nepochopením nášho spoločného poslania udržať pekný život. Mladí musia prekonať omyly starších a dospelosť bráni mládeži v priveľkých a nerozvážnych výstrelkoch, ktoré by ohrozili nielen potrebný poriadok, ale aj ich vlastný, mladý život. Mladí budú raz staršími a starí boli mladými, dospelý sa stará o dieťa a dospelé dieťa sa neraz postará o starého človeka. Vzájomne sa potrebujeme a to, čo venujeme jeden druhému, nie je stratená energia, ale vždy aj obohatenie vlastnej osobnosti. Závisť je nemiestna. Načo závidieť dospelým ich výsady, ktoré raz budú rovnako prináležať dnešným mladým? Načo závidieť mladým ich perspektívy, ktoré sme kedysi tiež mali a prepásli? Vážiť si v tom mladšom človeka a vidieť v tom staršom kus svojho ľudského ja je jediným dôstojným vzájomným postojom. Je síce pravdou, že odlišný vek vytvára odlišný zorný uhol, ale čo všetko nás spája!
Zo všetkého vychádza jedine potreba spolupráce. Ak sa dospelý vo svojej neodôvodnenej pýche zrieka kontaktov s mladými, možno ich oberá o informácie a postoje, ale čo je vážnejšie, sám seba okráda o potrebné podnety a osviežujúce city, aby ako ten pohodený chlieb zatvrdol a stal sa nepožívateľným. Vzájomná potreba je neodškriepiteľná, ibaže neraz veľmi ťažko hľadáme jej prijateľnú formu. Mladí sa potrebujú postupne čoraz viac osamostatňovať a starí zmúdrieť vo svojej vášnivo stráženej nenahraditeľnosti. Dieťa časom prekoná rodiča, ktorý by sa tým nemal trápiť, skôr hrdiť. Žiak neraz bude múdrejší učiteľa, tým ho však nenahradzuje, iba rozvíja dar, ktorý od neho dostal.

Dospievajúci čaká ocenenie svojich narastajúcich schopností, ale aj dospelému dobre padne kus uznania mladých. Vravíme tomu úcta, nie tá falošná, formálna, predpísaná etiketou, ale vyrastajúca z vedomia vlastných schopností a perspektív, ktoré nebránia uznaniu druhého v jeho jedinečnej pozícii. Je asi na tom staršom, sebavedomejšom a pokojnejšom, aby zaviedol atmosféru vzájomného rešpektovanie, ale ani mladý by nemal byť trvalo provokujúci. Koľko zbytočných roztržiek vzniklo z vnútornej neistoty. Otec vyhlásil, že pokiaľ syn nepríde za ním, on sa oňho neobzrie. A tak si zostali celoživotne cudzí. Žiak a učiteľ pestovali a stupňovali vzájomnú nesympatiu, namiesto aby sa obrátili k riešeniu spoločného problému, či už v podobe vedných otázok alebo podpory dozrievania osobnosti obidvoch. Pretože spolupráca dvoch vekovo rozdielnych ľudí je možná iba na základe obojstranne narastajúcej vnútornej istoty a z toho plynúceho ocenenia druhého. V delení ľudí na mladých a starých je čosi neprináležajúceho. Mladosť nie je životné obdobie – hovorí Goethe – ale stav ducha. Podstata človeka väčšími závisí od citlivosti k životným krásam. Primitívne dospievajúce sa iba o peniaze a drogové pôžitky nebolo nikdy mladé. Mladosť, sládkovičovsky poňatá, je svätým nepokojom duší.
Omladol som, Jana, pri Tvojom mladom liste do redakcie; dúfam, že priveľmi nezostarneš pri mojej časopiseckej odpovedi. Skôr by som si prial, aby sme boli všetci dospelí mlado nadšení životom a všetci mladí citlivo múdri k ponúkajúcim sa možnostiam. V rodine, v škole i v spoločnosti sa stretávajú mladí so staršími a jedni druhým pomáhajú ku krajšiemu prežívaniu tejto zázračnej existencie. Každý tu má svoje miesto a v účte k druhému človeku prejavujeme iba radosť z vlastného života.