Esperanto nie je ani prvý, ani posledný pokus o dokonalý jazyk. História ich zaznamenala tisíce. Drvivá väčšina projektov neprežila svojho tvorcu. Iba niekoľko vytvorených jazykov si získalo aspoň pár stovák prívržencov. Pred esperantom bol pomerne úspešný Volapük. Jeho autor však trval na tom, že o vývoji jazyka bude rozhodovať sám. To len urýchlilo stratu prívržencov a nástup esperanta. Neúspešné naturalistické snahy vytvoriť jazyk prirodzenejší ako esperanto nesú názvy Occidental a Novial. Z novších jazykov stojí za zmienku Interlingua, projekt z roku 1950. Napriek tomu, alebo práve preto, že je výsledkom práce profesionálnych lingvistov, ani ona neuspela. Esperanto tak nad všetkými vytvorenými jazykmi vyčnieva ako Goliáš medzi Liliputánmi. V čom tkvie tajomstvo jeho úspechu?

Esperanto nie je jazyk jedného muža. Zamenhof sa poučil z neúspechu Volapüku. V roku 1887, keď zverejnil prvú učebnicu, sa zároveň vzdal autorstva. Vyhlásil: „Všetko, čo je možné zlepšiť, bude zlepšené na základe rád sveta. Nechcem byť tvorca, iba iniciátor“. Spustila sa lavína návrhov na zlepšenie, ale väčšina z nich si navzájom protirečila. Snaha reformovať esperanto vyústila do vzniku jazyka Ido, ktoré malo byť zdokonaleným esperantom. Samo sa však každý rok „zdokonaľovalo“, až kým nekonečné zmeny neznechutili takmer všetkých idistov. Našťastie väčšina esperantistov zmeny odmietla.

Bola prijatá zásada, že prvá učebnica esperanta spolu so všeobecným slovníkom tvoria tzv. Fundamento de Esperanto (Základ esperanta), ktoré je nedotknuteľné a nesmie sa meniť. Vďaka tomu sa základy esperanta zachovali s niekoľkými kozmetickými úpravami až dodnes. Ako správna cesta sa nakoniec ukázal názor, že jazyk nemajú tvoriť komisie, ale literáti. Od svojho vzniku sa esperanto obohatilo o rozsiahly literárny fond. Nejde len o preklady, ale aj o pôvodne diela. Autorov môžeme rátať na stovky, za posledných dvadsať rokov vzniklo približne 90 pôvodných románov.