Slovenská verejnosť vie o esperante veľmi málo. Väčšinou iba z encyklopédií, kde sa píše „Esperanto je umelý jazyk, ktorý vymyslel v roku 1887 L. L. Zamenhof“. Nie je ťažké si na základe takejto informácie predstaviť iba pár gramatických pravidiel a slov, ktoré ktosi kedysi vymyslel a na ktoré už iba padá prach. Nečudo, že je esperanto vnímané ako niečo neprirodzené, čo neuspelo a dnes je už chvalabohu mŕtve. Opak je však pravdou. Esperanto je až zázračne úspešný projekt medzinárodného jazyka. Aby sme pochopili, v čom skvie ten zázrak, musíme sa vrátiť do minulosti.

Myšlienka medzinárodného jazyka nie je nová. Snívali o ňom už Leibnicz, Descartes a dokonca aj Komenský. Zamenhofa prinútila venovať sa medzinárodnému jazyku situácia v jeho rodnom Bialystoku, kde boli na dennom poriadku nevraživosť medzi štyrmi národnosťami: ruskou, poľskou, nemeckou a židovskou. Veril, že mnoho nenávisti by uhasil neutrálny jazyk, ktorý by nepatril žiadnemu národu, ale rovnako všetkým. Pokúsil sa taký jazyk vytvoriť, ale niečo tomu chýbalo. Smer mu ukázala až angličtina, presnejšie jej gramatika, ktorá bola veľmi jednoduchá v porovnaní s gréčtinou a latinčinou, ktoré sa učil predtým. Uvedomil si, že jazyk nemusí byť komplikovaný, aby dokázal vyjadriť všetko, čo chceme povedať.

Esperanto je niekoľkokrát jednoduchšie ako ktorýkoľvek národný jazyk, vrátane angličtiny. Vďačíme tomu jednoduchej gramatike bez výnimiek, pravidelnému systému tvorby slov pomocou pojmotvorných predpôn a prípon a dôsledne dodržiavanej zásade „Píš ako počuješ“.