Veta,ktora den co den odznie z ust milliony ludi nesuviac sa s vekom, narodnostou a rasom. Veta,plná nenávístí,hnevom,ziarlivostou. Veta,podla ktorej nas mnohi odsudzuju, ale predsa to kazdy den nepremyslene vyslovime.

Niekto raz povedal,ze nenávidiet mozeme iba tich,ktorich sme kedysi mali velmi radi. Pravda je,ze medzi nenávistou a láskou je iba velmi tenka hranica.Netreba vela, mozno staci iba okamih k tomu,aby nam niekto ublizil tak,ze mu to uz nikdy nevieme odpustit.

Je to cit ,ktory naplni nase srdce so smutkom a s hnevom. Cit,ktory niekedy sa neda presne definovat,kedy,ako a preco vzniklo.
Mnohi ludia tvrdia,ze preavda plodi nenávist. Bohuzial maju a aj budu mat pravdu dovtedy kym existuju na svete samoluby ludia. Oni totiz ziju podla vyroku "podvod ziskava priatelov,pravda nenavist" a najsmutnejsie na tom je, ze stale sa najdu splhavci.

Najvacsiu chybu robime vtedy ked bezohladu nato ci niekoho pozname alebo nie odsudzujeme ho. Na niektorich mozno aj povieme,ze ich nenavidime, pricom si neuvedomujeme, ze je to vlastne iba nesympatia, alebo jednoducho su ludia ineho typu s akimi sme sa doteraz stykali. Je to ovela jednoduchsie ako zistit aky vlastne je. Nevsimneme si fakt,ze nenávist je nieco ovela hlbsie,nieco co ostane v nas navzdy a na skutocne,z celeho srdca nenávidenu osobu nikdy nezabudneme!

Mali by sme si uvedomit,ze vo vacsine pripadov pocity v nas pri vyskitnuti nejakeho problemu nie su celkom realne.Plodi ich zurivost,podrazdenost a s cistou hlavou rozmyslat a s citim srdcom citit dokazeme az neskor.

Uvedomujem si,ze svet bude stale taky,alebo este horsi. Aj nadalej budeme lahostajne urazat inich,miesto toho aby sme uz konecne pochopili, ze s vyslvenim vety "nemozem ho ani citit" nic nevyriesime.