Celý vývoj pritom prebieha v súhre protikladov: „Boh je deň i noc, zima i leto, boj i mier, nasýtenie i hlad.“ Učenie o harmónii protikladov je vôbec ústredným bodom Herakleitovej filozofie. Harmóniu chápe ako vnútornú jednotu a rovnováhu protikladov, ktoré tvoria celok, kozmos. Je však relatívna, lebo je stále narušovaná bojom protikladov. Vďaka tomuto boju prechádzajú veci z jedného stavu do druhého, pohybujú sa a menia sa, boj je zdrojom toho, že všetko plynie - PANTA REI.
Azda najzreteľnejšie vyjadril Herakleitos jednotu a boj protikladov, neustálu zmenu a pohyb v zmyslovom obraze rieky. Hovorí: „Všetko plynie a nič netrvá“, a prirovnávajúc veci k prúdu rieky, hovorí: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky.“ „Na tých, čo vstupujú do tej istej rieky, valí sa stále iná voda.“

Všeobecný tok rieky predstavuje proces vzniku a zániku, ktorý je priamo spätý s časom, a preto od neho za žiadnych okolností neoddeliteľný. Čas je totiž taká veličina (a to nielen podľa Herakleita), ktorá sa nedá získať, kúpiť, ale ani skladovať… Herakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje svet, vesmír v jeho oboch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte - všeobecnom relatívnom pokoji. Rieka skutočne až príliš zmyslovo symbolizuje neustály tok a zároveň relatívnu stabilitu tohto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Vyjadruje nielen všeobecnú myšlienku o pohybe a zmene vecí, ale aj to, že rieka je niečo také, čo je totožné samo so sebou; charakterizuje celú ríšu života, celý svet, kozmos. Teda ešte raz - svet, podobne ako rieka, je niečo ustavičné, stále a nemenné, ale zároveň niečo premenlivé a pohyblivé. Herakleitos chápe jednotu protikladov v časovej následnosti, ale súčasne: „Do tej istej rieky vstupujeme, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme“. Je preto pochopiteľné, prečo má obraz rieky takú veľkú úlohu v jeho dialektickej filozofii.

Takýmito a podobnými názormi Herakleitos nepochybne až príliš vystúpil proti obvyklým ľudským predstavám, podľa ktorých sa protiklady vzájomne vylučujú, sú nezlučiteľné, a len jeden z nich môže byť pravdivý. Herakleitos síce nepoznal rozdiely medzi protikladnými pojmami „biele“ a „čierne“, a rozpornými pojmami „biele“ a „nebiele“, predsa len sa snažil filozofickým jazykom zachytiť zložitú a dynamicky protirečivú povahu skutočnosti. Pochopil a odkryl aj fakt, že protiklady sa vzájomne predpokladajú a sú jeden bez druhého nemysliteľné. Preto vyjadruje myšlienku, že nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok. Herakleitova prírodná filozofia je tak v podstate prvým výrazom panteizmu v dejinách filozofického myslenia. „…V znamení pohybu ako vodopád, čo duniac strháva skaly okolo seba. Odvážnych nesie, váhavcom plní ústa kamením. Pusť sa brehu a chyť sa vĺn! Staň sa živlom. Vody ani ohňa sa nedotkneš bez toho, aby si nepocítil spaľujúcu túžbu s nimi splynúť. Vždy sú iné. A tá inosť magnetizuje. “ Herakleitos mal pravdu. Človek je živel. Tvaruje sa podľa vlastných predstáv. Až keď nemá silu, menia ho druhí.“ Hlavnú zásluhu Herakleita v dejinách filozofie možno vidieť v prvej formulácii dialektického zákona jednoty a boja protikladov v zmysle všeobecného plynutia bytia (Panta rei - všetko plynie). Po prvýkrát v dejinách filozofie odhalil protirečivú povahu vecí a poznania, a tým zároveň demonštroval jednotu dialektiky sveta a dialektiky poznania.

©jjhacker2004