Únikom z labyrintu sveta je láska...
(Úvaha)
Pred nedávnom som čítal v jednom klasickom časopise vyhradenom iba pre nežné pohlavie definíciu bláznivého zamilovania. Bola relatívne dlhá, čo ma prekvapilo, lebo na podobných stránkach býva najviac reklamy. Táto definícia opisovala zamilovanie ako stav, v ktorom človek absolútne prestáva vnímať svoje okolie. Z veľa dovtedy dôležitých vecí v jeho živote sa stávajú banality. Celý svet zamilovaného človeka sa prestáva točiť okolo Slnka, ale iba okolo objektu jeho ľúbostných túžob...
Dá sa povedať, že unikol z tohto sveta. Možno nie fyzicky, ale duševne určite. Láska je, nechcem použiť výraz nevšedná, ale asi budem musieť. Láska sa čoraz častejšie stáva práve nevšednou v našich životoch. Je toto najcennejšie, čo máme a aj napriek tomu, si ju veľa krát od seba vyslovene odháňame hlúpym správaním alebo vlastnou tvrdohlavosťou, alebo čímkoľvek iným. Sme iba ľudia? Slabá útecha...
Vďaka láske môžeme veci, ktoré inak nesmieme. Vďaka láske robíme veľa krát veci, ktoré by sme v stave inom ako v stave záľubenosti nikdy nespravili... Zaujímavé je, že keď robíme veľké činy, ktoré dokazujú veľkosť našej lásky, zvyčajne škodujú nezainteresovaní... Týmto by som sa chcel ospravedlniť pánovi Novákovi, že som mu svojim odkazom, napísaným na zdrape papiera pripevnenom na kameni, rozbil okno na jeho dome. Ale keď vtedy ešte neboli SMSky a ja som sa chcel stretnúť s jeho krásnou dcérou, ktorú tak rád doma zamykal... Vtedy som to nechápal. Myslel som si, že mi to robí naschvál. Nikdy na to neprišiel, kto to spravil. Možno niečo začal tušiť v deň, keď sa jeho dcéra stala mojou ženou, ale zaťa sa obviniť neodvážil. To, prečo zamykal svoju dcéru som pochopil, až keď som začal zamykať aj ja svoju dcéru. Robil to z čistej otcovskej lásky.
Láska je podľa mňa niečo veľmi ťažko definovateľné, ale nájdu sa aj takí experti, ktorí sa o to pokúšajú. Napríklad, v našej gramatike som našiel definíciu lásky, aby som bol presný a nezavádzal, tak citujem: „Láska je pojem abstraktný...“ aspoň toto tvrdí naša gramatika. Rozhodne ju nemôžeme chytiť do vlastných rúk. To je pravda. Je to práve láska, ktorá nás pevne drží vo svojich rukách. Ale určite ju môžeme cítiť. Vieme, keď ju prežívame, vieme keď to na nás ide, je to ako keď potrebujeme na veľkú. Každý hneď pozná, o čo ide... Speváčka Irene Cara spieva v jednom jej songu, určite ho poznáte z filmu Flashdance, o láske: „What a feeling“... a pri tom by som zostal.
Viac definícií som nenašiel. Niekto si možno povie na škodu, niekto možno na šťaštie, takých bude asi viac... Myslím si však jedno: Nechcem definovať lásku, exaktne ju vysvetliť, dokázať ju alebo spraviť nejaký úkon tomuto podobný. Láska je dokonalá taká, aká je. Je to jediná vec na tejto planéte, ktorej bez akýchkoľvek okolkov poviem, že je dokonalá. Bejby, si dokonalá... a znova... Láska si dokonalá... a takto by som mohol pokračovať do skakavenia.
Na láske je zaujímavé, že tak ako príde, tak aj odíde. Náhle. Niekedy môžeme spraviť aj tú najbláznivejšiu vec s vypätím posledných síl a aj tak nám to je na... Niekedy si myslím, že naozaj existujú bájni grécki bohovia, ktorí sa dobre bavia na tom, ako s nami zametajú. Nejde mi len do hlavy, prečo nepozerajú radšej káblovku, alebo sa nevenujú niečomu zmysluplnejšiemu... Ale existuje aj druhý variant, ktorý by som nerád neopomenul. Variant, že si za všetko môžeme sami. Mne osobne sa veľmi nepáči. Proste nemám pocit, že to tak je. Podľa mňa je pravda niekde medzi tým. Rozhodne je ťažké určovať vlastnosti niečomu, čo nevieme definovať. Lásku prežívame. Celý náš svet sa točí práve okolo nej. Teda ten skutočný svet – abstraktný svet. Kopernik sa asi obracia v hrobe, ale ja na svojom tvrdení trvám. Veci okolo nás sa aj tak raz niekam podejú, ale láska, tá tu bude večne ..., s nami, či bez nás. Najväčšiu moc ovplyvňovať nás, nemá televízna reklama ako hovoria štatistiky, ale práve láska, sladká láska...
Apropo naozaj netuším, prečo sa láske hovorí sladká, keď ju nemôžeme ochutnať receptormi na to určenými. Sladká môže byť jahoda, ktorú vám do úst kladie milovaná osoba. Sladká môže byť čokoláda alebo zmrzlina, ale prečo sa láske hovorí, že je sladká, to naozaj netuším. Prídavné meno sladká sa používa za účelom bližšieho určenia nejakej hmotnej pozemskej veci, napríklad potraviny... ale lásky?
Náš svet sa okolo nej točí snáď od samého začiatku. Je všade. Narodím sa a hneď ma doktor na znak sympatie ťapne po zadku. Potom príde na rad mamička a otecko s pusou na čelo. Keď trochu podrastiem tak prídu bozky na také miesta, o ktorých som si myslel, že sa nebozkávajú. Páči sa mi to. Sprevádza ma to celým životom. Neskôr, keď prídu potomkovia, tak sú to znova bozky na čelo a potom vnúčatá, ktoré sa tu len tak hemžia...
Medzitým sledujem svet okolo mňa. Je krásne vidieť dvoch ľudí, ktorí sa majú radi, ktorí patria k sebe ako černoch k basketbalovej lopte. Všade vidím lásku. V lese u zvierat, v televízii, v spálni u susedov... Každá situácia sa odohráva za asistencie lásky v akejkoľvek podobe. Je v každom filme, v každom songu na VH1... je všade.
Keď tak sledujem moje vnúčatá a hodnotím svoj život s fajkou a na húpacom kresle, zisťujem, že bez lásky by ma to rozhodne nebavilo. Bol by to naozaj labyrint bez únikovej cesty. Celému môjmu životu by chýbal zmysel a šťava a ja nemám rád nezmyselné a nešťavnaté veci...
