Teraz chcem vám priblížiť aká bola reakcia na prvý diel. Vo svojom živote som nič veľké nepísal ani veľa kníh som nečítal. Vždy som dával prednosť rozhovoru pred písaním. Ale keď som začal písať prvú kapitolu tak sa vo mne niečo zlomilo a začal som mať chuť na písanie.
Zrazu som mal veľkú chuť všetko opísať, povedať na to svoj názor. Dať svoje myšlienky na papier. V prvej som písal o štyroch témach ktoré mali rôzny charakter preto aj reakcie na ne boli rôzne. Prvá bola krátka. Bolo to moje prvé čo som napísal. Opisoval som v nej vetu ktorá mi trochu zmenila život. Povedal ju človek od ktorého som sa veľmi naučil ale hlavne mi dáva slová na písanie nových a nových viet ktoré dávam do celku aby aspoň trochu dávali zmysel. Od tohto človeka beriem nápady pre žitie života. Na ňom záleží kedy a o čom budú prípadné ďalšie témy, lebo od neho mám inšpiráciu na niektoré z tiem a zas niektoré som napísal len tak z presvedčenia že dobre doplnia predchádzajúce kapitoly. Preto prosím aby ten človek nezmizol z môjho života lebo vďaka nemu som poznal aký som, čo vlastne som za človeka a kde sa mám v živote zaradiť. Len jemu ďakujem že som napísal toľko o sebe a o mojich pocitoch.
Aj druhá téma bola inšpirovaná tým človekom o ktorom som písal. Posledný čas som sa pozeral do jej čiernych očí. Aáá naozaj zabudol som napísať že je to dievča alebo presnejšie mladá dáma. Takéto pomenovanie je to najlepšie. Tak a uviedol som to na pravú mieru lebo niekto by si myslel že so pozerám do očí chlapca alebo muža. Takže nie muža ale mladej dámy. No ale k tomu o čom som tu písal. Pozeral som sa do jej očí a zišiel mi naum nápad opísať čo prežívajú ľudia keď sa niekomu pozerajú do očí druhého.
Na čo vtedy myslia, čo sa stane potom a ďalšie veci ktoré sa môžu stať pri pohľade do očí. Napríklad to čo som písal. Že sa budete pozerať do očí to druhého a keď to puto skončí zbadáte že máte doma štyri deti. Podľa mňa to bola celkom dobrá téma. Mala dobrý základ o ktorom som vedel písať lebo som sám zažil taký pohľad do očí diabla. Naozaj aj tie oči diabla mám od nej. Ona mi raz odpísala na môj kompliment to že nemá pekné oči lebo sú čierne a to sú vraj oči diabla. To vraví ona, ale keby ste videli oči toho diabla poviete niečo iné. Ale aj tak pomohla mi napísať ďalšiu tému. A viete že ani neviem či sa jej vôbec páčila. Nepovedala mi na ňu nič tak neviem. A to je najhoršie keď neviete či sa niekomu niečo páčilo alebo nie. Lebo neviete čo si máte myslieť. Ale aj tak si myslím že aspoň trochu sa to jej páčilo.
Možno do tej chvíle kým si nezačala čítať tretiu kapitolu. Tú som začal tým že si ju nemusia prečítať tí ktorý nemajú radi slovo láska, alebo majú zlú spomienku na ňu. Ona si to začala čítať. Možno má rada slovo láska ale skôr bi som povedal že ona je typ človeka ktorý si všetko aspoň prečíta. A po prečítaní vám napíše aspoň tie dve vety. Nie ako druhý že ani to neotvoria a už to zahodia. Z jej reakcie som usúdil že na túto tému nemá čo povedať okrem konca. V ktorom som písal že ju klamú rovno do očí. A to sa jej trochu nepáčilo. Povedal som svoj názor ako som to videl ja. Ale mohol som predpokladať takúto reakciu. Ešte sa ma spýtala či tie mená na konci kapitoly súvisia s tým klamaním do očí. Ja som jej vravel že nie. Možno nie priamo. Keď som to písal myslel som to inak ako to možno vyznelo. Jedna osoba klame do očí a ďalšie sa snažia ti zobrať to čo miluješ, to čo máš rad čo chceš mať.
A že keď prepasieš svoju príležitosť zostanú ti len oči pre plač. Ja som to myslel v tomto duchu. A ona si myslela že tými menami narážam na určitých ľudí ktorý podľa mňa ju klamú. Tak som to nemyslel. S diplomatického hľadiska som ľudí ktorý ju podľa mňa klamali a ešte klamú zatajil, aby som sa vyhol konfliktu. A pri tom úseku kapitoly kde píšem že lásky je tu dosť pre všetkých a že si ju máme brať kým neprídu druhý a nebudú ju chcieť nám vziať som napísal mena ktoré ma v tej chvíli napadli. Nie je v tom nič vedľajšie, nič skryte. Je to presne tak ako som písal. A jej sa to bohužiaľ nepáčilo. Po dočítaní sa ma spýtala v liste ako som to myslel a že či ten Jožko ktorého menovník je spomenutý na konci ju podľa mňa klame. Napísal som jej to isté čo teraz tu. Medzi tými ktorý ju podľa mňa klamú a tými čo sú na konci nieje žiadne spojenie.
Možno som mal smolu že som sa trafil rovno na meno jej kamaráta a tým ho akože nepriamo chcel očierniť. Možno som debil a trafím sa medzi toľkými menami presne na jeho meno. Ale nebol to z mojej strany úmysel. Ale jej sa mi to nepodarilo vysvetliť, a na moju škodu sa trochu urazila tak ako to len ona vie. A nasledujúce dni som mal tichú domácnosť. Medzi tým sme si vymenili niekoľko slov očami. Ale neboli veľmi srdečné preto ich tu nespomeniem. Až nedávno som zistil že ma nezabije infarkt v päťdesiatke alebo bo ma nezrazí auto, ale šľak ma trafí ak sa ešte pár krát na mňa pozrie pohľadom celkom pekným ale mne sa vždy vzdá ako keby mi išla práve vybrať srdce lyžičkou. No to nezmením. Nemôžem určovať ako sa na mňa majú ľudia pozerať ale len jedno chcem nech ma nejdú zabiť keď im nič nespravím. A niesom si vedomí že bi som jej tak ublížil aby ma tak nenávidela. Ale možno to súvisí z niečím iným. Niečím úplne iným čo s týmto všetkým nemá nič spoločné. Ale to je teraz jedno o tom nieje teraz reč. A je úplne zbytočné rozoberať veci ktoré sú za nami. Na ktoré sme už zabudli alebo aspoň mali zabudnúť.
Na poslednú tému ktorá dostala názov „o mne“ som nedostal žiadnu reakciu. Vypadá to tak ako keby tie slová ktoré tam mali byť ani neboli. Zdalo sa mi že táto téma niekoho nezaujímala, že nemajú k nej čo povedať. Dalo by sa povedať že tam bola zbytočná. Možno keby som ju nedal poslednú prečítal by si ju niekto ale teraz to vypadá tak ako by to bola chyba dať ju poslednú. No nevadí veď človek je už zvyknutí na nezáujem. Nič sa nedá robiť. Veď ľudia si radšej prečítajú tému o pohľadoch do očí alebo o láske. Ich nezaujíma kto to písal, čo tím myslel a čo tým chcel niekomu povedať. Oni potrebujú si prečítať romantický príbeh o sklamanej láske ktorá sa nenaplnila alebo o tom ako a do koho očí sa majú pozerať. To ich zaujíma to chcú vedieť a čítať. Ale aj tak tá téma je tam a už tam aj bude.
Niekedy aj ju si niekto možno prečíta. Aj o človeka ktorý ju písal sa azda bude niekto zaujímať. Ale nechajme to. Proste tá téma asi nemala úspech. Písal som v nej aký som, aký mám život, ako sa ku mne správajú druhý ako sa správam ja k druhým. Ako by som chcel aby sa ku mne správali. Opisoval som v nej aj to že rád hovorím ľudom svoj názor a ešte že neznášam klamárov. V mojom celom doterajšom živote sa nezaujímali ľudia o môj život aj keď som myslel že aspoň po prečítaní tohto sa zmení ich prístup ku mne. Ale ako vidno ľudia sú nenapraviteľní a nezmení ich nič na svete. Ani keď im človek povie pravdu čo si myslí, čo k nim cíti. Niektorý majú druhých na saláme. Starajú sa len o seba samých a niektorý aj o svojich miláčikov ktorý stoja pri nich. A každý si domyslite čo robia. To už nemusím naozaj písať. Aj tak si myslím že táto téma bola dobrá. Objavil som vďaka nej v sebe to čo som nevedel že tam je. A to je aspoň malou útechou pre mňa samého. A tí čo si ju neprečítali alebo aj keď prečítali ale nepochopili to čo som chcel s tým povedať majú smolu. Neprečítali si aký som aký zostanem. A to je iba ich nešťastie, že ma nebudú poznať.
