Koho možno zahrnúť do spoločnosti?

Problém zahrnutia je stále diskutovaná téma, ktorou sa potýkame už od nepamäti.
Táto tematika sa vynára už počiatkov, akonáhle sa ľudia začali združovať do prvých skupiniek a tu si spomedzi seba určovali vodcu, osobnosť, ktorá by riadila tých ostatných. Vytvorila sa úzka elita rady starších, ktorí mali možnosť určovať tohto jedinca.

Ak pokročíme v čase ďalej narazíme na starých Rimanov a Grékov. Tí mali jasne stanovené kritériá na to koho budú nazývať občan. U Grékov to musel byť slobodný človek, Grék, ktorý sa narodil priamo v danom Polis, muž, majetný. Takže keď vtedy hovorili o priamej demokracii, nebol to žiaden problém, pretože tieto kritériá spĺňalo len minimum ľudí. Nebol tak problém pri rozhodovacích procesoch zvolať občanov a tí mohli priamo hlasovať o danom návrhu, rozhodovať. No ale už vtedy sa z týchto pár občanov začali vytvárať takpovediac politické kluby, strany. Existovali teda združenia ľudí, občanov, ktorí sa združovali pri jednej autorite z pomedzi nich, takže aj keď každý mal právo slobodne sa rozhodnúť a hlasovať v duchu svojho najlepšieho vedomia, toto sa značne zúžilo na záujmy určitých ľudí, jednotlivcov.

Tu sa stretávame s tým, že aj keď za občanov boli považovaní len ľudia, ktorí spĺňali jasne stanovené kritériá, začalo sa živo diskutovať, hlavne medzi ľuďmi, ktorí nemali toto právo o tom, aby prišlo k modifikácii týchto kritérií. Začal sa tak ťažký a dlhý proces, ktorý by sa dal nazvať procesom rozširovania občianstva. Začali sa postupne vynárať otázky úzko súvisiace predovšetkým s peniazmi a majetkom, ktorý dotiaľ patril len určitým kruhom v spoločnosti ale teraz k nemu získali prístup aj iné vrstvy. S postupným získaním majetku nadobudli presvedčenie, že nielen peniaze ale hlavne na rozhodovacie právo, majú nárok a ktoré im bolo doposiaľ upierané. Bola to chuť po moci. Pod tlakom týchto zmien v spoločnosti začali sa postupne transformovať niektoré kritériá. Právo hlasovať napríklad dostali aj ľudia, ktorí platili dane, ...

Tieto procesy, ktoré otvorili otázku zahrnutia znamenali svojím spôsobom koniec priamej demokracie. A na rozhodovacom procese začalo participovať čím ďalej viacej a viacej ľudí, teraz už občanov.
Ďalší výrazný zlom v tejto nastolenej problematike priniesli ľudia s čiernou farbou pleti v USA, ktorí sa pokúšali hlásiť o svoje vtedy značne obmedzené práva. A s myšlienkou, že keď musia oni ako ľudia rešpektovať zákony, malo by im byť umožnené na týchto zákonoch dačo zmeniť.

Prelom v tejto otázke priniesol až americký prezident Lincoln, ktorý zbavil ľudí čiernej pleti otroctva a tým im umožnil, aby sa z nich stali plnohodnotní občania. Teda tento pokus, aby sa za občanov považovalo viac ľudí vnímam ako kladný faktor vývoja spoločnosti a občianskych práv.
Po týchto krvopotných bojoch černochov za svoje práva prišiel jeden veľký zlom! O svoje práva sa začali konečne dožadovať aj ženy. Istý filozof v minulosti povedal: „Najväčším omylom bolo keď sme ženám pri stole dovolili hovoriť.“ Nedá sa s ním súhlasiť i keď ...

Ženy priniesli do politického života konečne aj trošku svoj zaujatý pohľad na vec, ktorý sa občas javí ako dobrý. Teda je správne, že ženy majú právo voliť a zúčastňovať sa na rozhodovacom procese a aj priamo v parlamente, avšak v dnešnej dobe už keď si ženy konečne vybojovali právo voliť, ma zaráža nízka participácia žien v politike. Niektorý ľudia tvrdia, že by mala rozhodovať kvalifikovanosť. Možnosť byť zvolený je rovnaká ako u mužov, a keďže vyhrávajú poväčšine muži, svedčí to o nízkej kvalifikovanosti žien. Malo by sa stať morálnym pravidlom, že pri zostavovaní kandidátky politických strán by zastúpenosť žien, mala byť približne jedna tretina v pomere k mužom.

V súčasnosti sa pri probléme zahrnutia pálčivo diskutuje o tom či občania, ktorí dostali právo voliť, sú dostatočne kvalifikovaní? Ja si myslím, že by sme právo voliť pre občanov a kritériá na občanov nepatrne poopravili a právo voliť by nebolo až také prirodzené, ale bolo by znakom kvalifikovanosti jednotlivca. A riskol by som to aj na úkor toho, že by vlastne v spoločnosti rozhodovala menšina, no tá by bola kvalifikovaná. Oponujete, že nemôžem určitej skupine ľudí len tak viať ich práva? Ja by som ich vylúčil na základe vzorca, ktorý je však v dnešnej situácií nezrealizovateľný. Ale načrtáva sa to ako možné alternatívne riešenie do budúcnosti. Žijeme vo svete moderných technológií a dnes už skoro každá rodina má doma počítač, lebo sa z neho stáva nevyhnutná vec na prežitie. Tak zostáva len otázkou času, kedy nastane samozrejmosťou aj to, mať doma internet. Vzorec by pozostával:
Každý občan ktorý by mal záujem participovať, by si určite našiel čas na to aby absolvoval počas každého jedného volebného obdobia určitý čas na tzv. kvázi seminári, ktorý by ponúkal aktuálne informácie z parlamentu, o tom čo sa momentálne prerokúva, aktuálne návrhy zákonov, a to čo sa deje aktuálne v jeho zadanom regióne, podľa miesta bydliska. Podmienkou by bolo, že tento akýsi druh semináru, ktorý by trval približne pol až tri štvrte hodiny raz za dva týždne, by museli občania, ktorí by chceli mať právo voliť absolvovať a to približne päťdesiat percent z celkového počtu seminárov.
Namietate, že týmto ľudí k niečomu nútim alebo, že každý na takéto záležitosti nemá čas, lebo napríklad podniká alebo má dve zamestnania? Ja si myslím, že každý ale naozaj každý, kto má záujem zúčastňovať sa na volebnom procese si nájde ten čas, aby sa zúčastnil na tomto krátkom seminári. Ak nie, nemusí, ale následne nech sa nedožaduje niečoho, čoho sa dobrovoľne vzdal.

Takýto systém by bo podľa mňa najspravodlivejší, pretože by v ňom dostal príležitosť naozaj každý kto by prejavil záujem adekvátne sa pripraviť na volebný akt, získať aspoň čiastočný prehľad.
Prostredníctvom internetu sa otvárajú neobmedzené možnosti napríklad aj pre samotné voľby. Keď dnes pri narodení každý človek dostáva aspoň u nás na Slovensku, budem teda vychádzať zo slovenskej spoločnosti, takpovediac identifikačný kód: rodné číslo. Pri dosiahnutí daného veku, ktorý by sme bližšie určili, a po zaregistrovaní medzi účastníkov semináru by sa k tomuto identifikačnému číslu priraďovalo, po absolvovaní dostatočného počtu seminárov, heslo. Toto heslo by oprávňovalo pri voľbách do národnej rady slovenskej republiky alebo pri voľbách do vyšších územných celkov prihlásiť sa prostredníctvom internetu a voliť toho svojho reprezentanta.
Týmto systémom by sme mohli očakávať zvýšenie volebnej účasti z pomedzi ľudí, ktorí by boli oprávnení voliť, možno aj preto, lebo by si uvedomovali že nie všetci, ale len tí vybraní rozhodujú o budúcnosti. Pretože by to bolo zjednodušenie, nemuseli by sme ísť „niekam“ a tam voliť, len by sme si sadli v príjemnom prostredí domova a celkom ľahko, po zadaní požadovaných kódov odvoliť.

Posledné otázka, ktorá sa mi vynára k tejto téme a v poslednej dobe sa s ňou veľmi často stretávam. Úzko súvisí s deťmi a ich vekom. Tak aký by mal byť vek dieťaťa, ktoré sa môže zapojiť do procesu rozhodovania.
Má to byť 18, 15, 12, alebo má za dieťa do určitého veku hlasovať jeho rodič? V súčasnosti je to diskutovaná otázka. Keďže sa v poslednom období začína uvažovať o tom, že by sa mala znížiť veková hranica na trestno - právnu zodpovednosť. Ja si myslím, že ak by niekto už v 15 rokoch plne zodpovedal za svoje činy, následne by mal mať právo zúčastňovať sa na volebnom procese, ktorý istým spôsobom môže interferovať aj dopady v trestnom práve, zákonníku.

Možno na záver iba toľko, že nie každá novelizácia prináša želané ovocie, zlepšenie. Formy z minulosti, teda ako som na začiatku spomenul kritériá v Grécku. Jasné a zrozumiteľné. Možno by stálo za to na chvíľu sa k nim vrátiť...