Ži a nechaj žiť
Raz som cestoval vlakom. Začul som dvoch ľudí, ktorí sa rozprávali o černošskom obyvateľstve a hovorili tieto slová:
„Vieš Jano, ja nemôžem pochopiť tých čiernych, veď oni žijú tak chudobne, že oni. . .“ „Ale, veď to len tak predstierajú. Hádam mi nikto nebude tvrdiť, že v Afrike, štáte plnom zlata, diamantov, vzácnej dreviny a ja neviem čoho ešte, nie sú žiadne peniaze pre tých čiernych! Nepracujú a spoliehajú sa na to, že im my pomôžeme,“ skočil mu do reči Jano. „Jano!,“ zvolal silnejšie Peter, „prečo im teda ľudia pomáhajú?“
„Vieš Peter, to je len tak. Ľudia si chcú urobiť imidž u svojich susedov a blízkych tým, že pomohli a sú dobrí, láskaví, hodní cti a obdivu.“
Po vypočutí rozhovoru som sa ponoril do hĺbky mojej mysle a začal som uvažovať o Afrike, čiernych Afričanoch a Afroameričanoch, o bohatstve i chudobe, hlade, smäde, utrpení a rasizme. Spomenul som si na príbeh, ktorý hovorí o živote a práve na život.
Istý chlapec, volal sa James, sedel na schodoch domu a počúval rádio. Keďže v Amerike sú veľmi obľúbené relácie, v ktorých sa diskutuje o živote, aj on počúval jednu s názvom: Povedzme si pravdu! Téma diskusie znela: Život černochov v Amerike – história, súčasnosť a budúcnosť. Po chvíli prišiel Frank, jeho otec, a spýtal sa Jamesa: „O čom dnes hovoria?“
„James odvetil otcovi: „Hovoria, ako sa nám žije dnes a ako budeme žiť zajtra. No neviem ti povedať presne, lebo relácia pokračuje.“ Zrazu nebolo počuť nič, a tak James zvolal na otca: „Otec, nože pozri sa, čo je s prúdom? Nie sú náhodou vybité poistky?“ Otec odvetil Jamesovi: „Nie, poistky sú O.K. Avšak prúd nemá celá štvrť.“ Frank videl synov záujem o reláciu a sadol si k nemu.
„James, nepoznám síce koniec relácie, ale viem, ako to bolo, keď sa naši predkovia usídlili v štáte Tennessee. Nemyslím len našu rodinu, ale aj ostatných černochov.“
James pochopil otca a riekol mu: „Otec, porozprávaj mi všetko, čo vieš.“
Frank začal: „ V tých časoch sa černosi nemohli len tak stretávať, lebo ak by ich uvidel pán, alebo jeho poskok, vzbudilo by to podozrenie, že tí majú niečo za lubom a dostali by napr. po dvadsať rán trstenicou. Černosi sa stretávali tajne. Ich rozhovory boli väčšinou o tom, ako kruto s nimi dnes zaobchádzali, koľko úrody nazbierali, niektorí odvážnejší si robili plány. Plánovali si budúcnosť a snívali, že raz budú aj oni mať moc nad „bielymi“, že budú bohatí a mocní. Náš život bol veľmi ťažký, ale nie všade.
Tí, čo mali šťastie, pracovali u pánov, ktorí boli lepší a dávali im síce málo za urobenú prácu, ale predsa len niečo dostali. Iní pracovali „tyranov“. U nich bol černoch len obyčajnou vecou. S vecou sa dá robiť všeličo – zahodiť ju, zlomiť, zničiť, mať ju rád.“ „Ale čo zákony?“, spýtal sa James. „Zákony?“, pokračoval Frank, „Nie synak, ten kto mal peniaze a moc, mohol robiť, čo len chce a sám sa vyhlásiť za zákon. Jedného dňa sa istý pán a majiteľ veľkého územia dozvedel, že už nemá svojho bieleho psa. Spýtal sa pomocníkov, či nevedia, ako zomrel, prípadne, kto ho zabil. Odpovedali: „Bol to jeden tvoj otrok.“ A išli s pánom na pole i ukázali na jedného, ktorý obrábal pôdu. Potom prikázal, aby priviedli všetkých psov a pustili ho naň. V skutočnosti to nebola pravda, lebo pes zomrel prirodzene – bol starý a chorý. Černocha našli mŕtveho v neďalekom lese. Majiteľ psa bol spokojný s tým, že pomstil psa. Áno, James, aj takto vyzeral náš život. Niektorí černosi mali peniaze, no bolo ich málo a všetci odišli na sever, do vyspelejšej oblasti. V roku 1863 bolo vďaka A. Lincolnovi zrušené otroctvo. Znamenalo to uvoľnenie otrokov a veľká pocta A. Lincolnovi. Právom je jeho portrét vytesaný na vrchu Rushmore, veď tak veľa urobil pre otrokov a právom je považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností americkej histórie. Náš život sa odvtedy veľmi zmenil. Neboli sme už otrokmi, nemuseli sme pracovať na poliach v ukrutných podmienkach, mohli sme žiť ako iní, ako „bieli“. Rok 1863 priniesol zrušenie otroctva, nepriniesol však zrovnoprávnenie medzi ľuďmi. Bolo ťažké nájsť si prácu, a tak sme si museli vybojovať dobré zamestnanie, zriadiť dielňu a tí, ktorí nemali šťastie, ktorí nechceli pracovať, žili zo dňa na deň v nádeji, že im niekto dá aspoň strechu nad hlavou. Dokonca sa museli vrátiť na svoje pôvodne miesta – plantáže. Neboli už otrokmi, z toho, čo zarobili, ich vydierali do posledného centa. Po zrušení otroctva zostal čas na kultúru. Postupne sa zakladali najmä hudobné spolky, lebo spevom a tancom sme dokázali vyjadriť viac ako len obyčajným slovom. Černosi žili ďalej. Pracovali, tešili sa, smútili, kradli, zabíjali, robili protestné akcie za svoje práva, búrili sa, ale vždy sa to nejako potlačilo. My sme totiž nemali vodcu, ktorý by bol ochotný za nás bojovať až do čias, keď sa za nás postavil Martin Luther King. M. L. King sa narodil v Atlante, štáte Georgia a stal sa baptistickým kňazom. Vyštudoval filozofiu a cieľom jeho života bolo dosiahnutie rovnosti a slobody pre Američanov čiernej pleti pokojnými prostriedkami. Jeho slová inšpirovali čiernych i bielych.
Z obidvoch strán mal veľa priateľov i nepriateľov. M. L. King veľmi dobre poznal segregačné zákony (segregácia je druh rasovej diskriminácie) a vyzýval ľudí k nedodržiavaniu týchto zákonov. Neraz bol vo väzení a hrozila mu aj smrť. On sa však nebál a ďalej viedol ľud. Zorganizoval bojkot autobusovej dopravy v Montgomery. Prečo? V decembri 1955 bola uväznená Rosa Parksová, čierna krajčírka v Alabane, pretože odmietla uvoľniť v autobuse sedadlo určené pre bielych. A tak počas celého roka presviedčal King a jeho priatelia ľudí, aby odmietali používať autobusy v Montgomery. M. L. King, ale hlavne vôľa ľudu dosiahla nakoniec zrušenie segregačných zákonov na celom území U. S. A. Stalo sa to v rokoch 1964 – 1965. Vidíš, aká to bola krutá cesta. Ja som ti naschvál nespomenul, že už od roku 1789 Ústava Spojených štátov amerických zabezpečuje občanom rovnaké práva.“
Ako jednoducho sa končí rozprávanie Franka. Akú jednoduchú vec stačilo urobiť. Stačilo rešpektovať ústavu a nič z toho by sa nebolo stalo. Stačilo ju rešpektovať a mohli žiť nevinní ľudia. Ale nie! Ľudia sú takí nenásytní, tak túžia po bohatstve a moci, že sú schopní obetovať nevinných. Takto to bolo a je v Amerike, a tak to je aj v iných krajinách. Afrika je krajinou, ktorej sa v posledných rokoch venuje veľká pozornosť. Západné krajiny sa snažia o odstránenie apartheidu a zároveň ovládajú všetko, čo sa dá. OSN síce usilovne pracuje a výsledky sa dajú už pozorovať, ale pokiaľ nebude ochota z jednej a druhej strany, táto pomoc bude zbytočná. Veľmi aktívne spolupracuje cirkev, ktorá sa stará o všetky oblasti a usiluje sa dávať silu vôle, zjednocovať ľudí, stavať školy a vychovávať podľa sv. Evanjelia.
V jednote je sila. Je to naozaj pravda? Áno. Veď, keď nebudeme jednotní všetko sa rozpadne a ľudstvo zahynie. Cirkev vyzýva k jednote. Je jedno či je človek biely, čierny, žltý, Indián, ale keď má dobré srdce a snaží sa na svete žiť v porozumení, tolerancii, jednote a láske, tak mu je jedno, s kým sedí v autobuse. Staňme sa šíriteľmi mieru, porozumenia, jednoty a lásky. Veď právo na život má každý človek. Naozaj, zamyslime sa nad sebou a uvažujme o tom, ako my pomáhame odstrániť apartheid. Odstráňme apartheid v sebe. Zamyslime sa nad tým, či do nového tisícročia vstúpime s dobrým pocitom, s dobrými činmi, s čistým srdcom alebo dáme prednosť zlobe, nenávisti, bohatstvu, moci a apartheidu. Ja naozaj verím, že tí, ktorí si vyberú prvú alternatívu, určite nebudú ľutovať.
Linky:
|
