Raz som cestoval vlakom. Začul som dvoch ľudí, ktorí sa rozprávali o černošskom obyvateľstve a hovorili tieto slová:
„Vieš Jano, ja nemôžem pochopiť tých čiernych, veď oni žijú tak chudobne, že oni. . .“ „Ale, veď to len tak predstierajú. Hádam mi nikto nebude tvrdiť, že v Afrike, štáte plnom zlata, diamantov, vzácnej dreviny a ja neviem čoho ešte, nie sú žiadne peniaze pre tých čiernych! Nepracujú a spoliehajú sa na to, že im my pomôžeme,“ skočil mu do reči Jano. „Jano!,“ zvolal silnejšie Peter, „prečo im teda ľudia pomáhajú?“
„Vieš Peter, to je len tak. Ľudia si chcú urobiť imidž u svojich susedov a blízkych tým, že pomohli a sú dobrí, láskaví, hodní cti a obdivu.“
Po vypočutí rozhovoru som sa ponoril do hĺbky mojej mysle a začal som uvažovať o Afrike, čiernych Afričanoch a Afroameričanoch, o bohatstve i chudobe, hlade, smäde, utrpení a rasizme. Spomenul som si na príbeh, ktorý hovorí o živote a práve na život.
Istý chlapec, volal sa James, sedel na schodoch domu a počúval rádio. Keďže v Amerike sú veľmi obľúbené relácie, v ktorých sa diskutuje o živote, aj on počúval jednu s názvom: Povedzme si pravdu! Téma diskusie znela: Život černochov v Amerike – história, súčasnosť a budúcnosť. Po chvíli prišiel Frank, jeho otec, a spýtal sa Jamesa: „O čom dnes hovoria?“
„James odvetil otcovi: „Hovoria, ako sa nám žije dnes a ako budeme žiť zajtra. No neviem ti povedať presne, lebo relácia pokračuje.“ Zrazu nebolo počuť nič, a tak James zvolal na otca: „Otec, nože pozri sa, čo je s prúdom? Nie sú náhodou vybité poistky?“ Otec odvetil Jamesovi: „Nie, poistky sú O.K. Avšak prúd nemá celá štvrť.“ Frank videl synov záujem o reláciu a sadol si k nemu.
„James, nepoznám síce koniec relácie, ale viem, ako to bolo, keď sa naši predkovia usídlili v štáte Tennessee. Nemyslím len našu rodinu, ale aj ostatných černochov.“
James pochopil otca a riekol mu: „Otec, porozprávaj mi všetko, čo vieš.“
Frank začal: „ V tých časoch sa černosi nemohli len tak stretávať, lebo ak by ich uvidel pán, alebo jeho poskok, vzbudilo by to podozrenie, že tí majú niečo za lubom a dostali by napr. po dvadsať rán trstenicou. Černosi sa stretávali tajne. Ich rozhovory boli väčšinou o tom, ako kruto s nimi dnes zaobchádzali, koľko úrody nazbierali, niektorí odvážnejší si robili plány. Plánovali si budúcnosť a snívali, že raz budú aj oni mať moc nad „bielymi“, že budú bohatí a mocní. Náš život bol veľmi ťažký, ale nie všade.