Denná rutina: Ponáhľam sa do školy. Tu vidím ako nejaký chalan uchytil babičke predo mnou kabelku a uteká preč. Babička volá o pomoc. Ja by som sa za ním síce mohol rozbehnúť, ale prečo by som to robil. Mám kopec svojich problémov a nie to si ešte robiť ďalšie. Mávnem nad celou situáciu rukou a pokračujem v ceste do školy. Nikto babičke nepomohol, všetci sa len prizerali. Iste si z nich každý kládol otázku: „Prečo by som jej mal pomáhať ? Kedy ona pomohla mne ? “ Toto presne je problém dnešných ľudí. Mnohí z nich myslia predovšetkým najprv na seba, na svoj prospech a nehľadia na tých, čo práve potrebujú pomoc. Niektorým ľuďom sa až „zježia chlpy na tele“ pri pomyslení, že by mali urobiť niečo pre niekoho iného. Iste si vravia: „Mne sa to nemôže stať ....“ Lenže môže a aj sa stane ! Nie je otázka či, ale kedy. Vtedy sa aj tí, nedotknuteľní, budú pozerať na okoloidúcich s beznádejou v očiach ako babička na začiatku. Nikto im nepomôže. Všetci sa budú prizerať ako oni predtým.

U niektorých to zachádza až tak ďaleko, že vedome „hádžu polená druhým pod nohy“. Čím je to spôsobené ? Obyčajnou ľudskou závisťou. Človek častokrát jednoducho nevie zniesť úspech druhého a nedokáže sa tešiť s ním. Preto sa mu snaží nabudúce prácu ešte sťažiť. Mne je nepochopiteľné, ako niečo takéto môže niekto robiť. Pre takéhoto človeka je „úspechom“, keď „cieľu“ ublíži čo najviac. Keby sa našiel niekto, stačil by jeden človek, čo by sa rozbehol za tým zlodejom. Trochu mu „zmaľoval ciferník“ a vrátil kabelku babičke. Jeden, čo by sa otočil, keď v tmavej uličke počuje ženský výkrik, jeden, čo by sa bez váhania a rozmyslu nad vlastným prospechom rozbehol za zúfalým volaním o pomoc. Myslím si, že toto presne mnohým dnešným ľudom chýba. Nezištne niekomu pomôcť aj za cenu vlastných obetí a bez nároku na „odmenu“. Keď sa toto raz naučíme, pomáhať si navzájom a tešiť sa z úspechov druhých, bez toho aby sme mysleli na seba, bude tento svet omnoho krajším a príjemnejším miestom pre život. Česť všetkým výnimkám, ktorých sa tento článok netýka.