O nás (spomienky)

Celý náš vzťah ako spolužiaci sme prežili v zlých aj dobrých chvíľach. Za tri roky som prežil s tebou to čo som s nikým nezažijem za celý život. Veľa spomienok ktoré budem mať v mysli celý život sú od teba. Pravdaže sú tam aj spomienky na zážitky s výnimočnými ľuďmi, ako sú Martin, Krto, Bohuš, Anka, Monika, Miro a ďalší. Ale najkrajšie sú od teba a od iného už nebudú, preto som rád že celý život si budem mať na čo spomenúť.

Keďže nemám rád keď niekto chodí okolo horúcej kaše a nebudem to robiť ani ja, preto k téme. Keď toto píšem spomínam si čo sme spolu zažili, no bolo toho za tri roky dosť. Aspoň ja mám plnú hlavu slov a pohľadov ktoré niekedy hovorili svoje, a to aj bez slov.

Takže. Keď si tak spomeniem niekedy som myslel že som v siedmom nebi. Spomínam na tieto dni s úsmevom na tvári lebo ako som sa vtedy cítil sa určite necítia ľudia ani v nebi. Naopak boli aj dni keď sme sa ani na seba nepozreli, nepovedali ani slovo. Keď aj nejaké padlo tak len slová ktoré ma teraz s odstupom času veľmi mrzia. Veď mňa mrzeli a aj mrzia všetky škaredé slová ktoré som ti povedal. Verím že aj teba. Aj keď od teba som ich tak často nepočul ako si ich ti počula odo mňa. No, občas sme boli jeden na druhého zlý. Za spomienku stojí aj obdobie keď sme boli manželia a dokonca si ma nazvala chrobáčik. To boli moje najkrajšie chvíle doposiaľ. Keď na to spomínam je to len na pousmiatie, veď koľký mi povedali že ti a ja by sme spolu nevydržali ani chvíľu. A na koniec veď s tvojej strany to bola iba hra. A tak to malo aj byť. Ale zopár krát som rozmýšľal keby .... tvoj chrobáčik som bol naozaj ja a nielen iba v komédií ktorú sme vtedy hrali.

Ale to je minulosť . Ľúto mi je len tých zlých dní. Ktoré by som tak rád vrátil späť, aby som sa teraz za ne nemusel hanbiť. Pri tejto vete ma napadlo, že už ani nezrátam koľko krát som sa ti ospravedlnil. Ale vždy to bolo oprávnené a ja ti môžem povedať len ďakujem za to že si mi všetky tieto moje hlúposti, neuvážené rečí, ďalšie a ďalšie veci odpustila. Ale keď tak rozmýšľam o ospravedlňovaní, ti si taký dobrý človek že nikdy si sa nemala za čo mi ospravedlňovať. Tu mi napadá jedna tvoja veta ktorá znela: „že si ťa nezaslúžim“. No podľa tej predchádzajúcej vety by som si ja nemal zaslúžiť teba. A veru si ťa ani nezaslúžim. Ti potrebuješ lepšieho ako som ja. Takého ktorý bude menej klamať, bude menej zlý, trošku krajší, inteligentnejší a bude aj vyšší aby mohol byť basketbalista. Lebo ak si spomínam na jeden lístoček v ktorom si písala že máš rada basketbalistov. Takže trošku vyšší, aby aj zavesil. A mohol by viac rozprávať ako písať. Lebo mne sa zdá že ja viac píšem ako rozprávam v poslednom čase. A to už nieje dobré to už niesom ja.

Čo ešte povedať o nás. Keď žiadne „mi“ ani nebolo. Možno len to že som ťa miloval celým srdcom. Aj keď sa ti musím priznať že určité miesto tam mala ja Miška. No možno mi to odpustíš. Človek by mal milovať celým srdcom. U mňa to tak nebolo. Napriek tomu som ťa miloval. Ale keďže žiadne „mi“ nemalo byť, nebolo, ani nebude musel som svoje srdce ktoré vždy víťazilo nad rozumom odsunúť na bok Teraz aj keď si všetci myslia (možno aj ti, neviem) že ťa stále milujem, mýlia sa. Povedala si mi že láska s tvojej strany nieje, že môže byť len kamaráti. Ja aj keď na začiatku som nechcel. Ale prvý raz zvíťazil rozum a ja som pochopil že „mi“ môže znamenať len „ mi kamaráti“. Urobil som to aj kvôli tomu že sa nechcem dožiť situácie keď mne alebo inému napíšeš to čo si mi napísala o Jarovi. A preto som urobil jedinú správnu vec ktorú urobil aj Jaro. A to zabudol na sni, na lásku. Jaro to pochopil skôr, mne to trvalo trochu dlkšie. Možno som ťa miloval tak veľmi že som potreboval viac času aby som to pochopil. Neviem. Podstatné je že je to za mnou. Neviem prečo niektorý si stále myslia že ťa mám rad, že vždy keď sa pozerám v škole dopredu pozerám sa na teba. Niektorý asi nevedia pochopiť že sa dá aj zabudnúť na človeka ktorého sme mali radi. Neviem naša trieda, hlavne zopár ľudí v nej mi občas pripadajá ako ľudia ktorý nechcú alebo nevedia pochopiť človeka. Raz keď niekomu poviem ano miloval som ale už to skončilo, on ako keby počul len tú prvú časť. A najlepšie na tom všetkom je že ja nemôžem nič urobiť. Nemôžem ti povedať pekné slovo, sadnuť si k tebe, povedať že tvoj názor je dobrý, proste nič. Lebo hneď začnú hovoriť Ibi miluje Moniku. Práve som zistil že píšem o úplných hlúpostiach. Na ktoré by mi niekto povedal že sa mám vykašlať na ostatných. Nemám brať ohľad na to čo hovoria druhý a naopak mám robiť čo uznám za vhodné.

Aby som to ukončil. Ano miloval som ťa. Teraz už nemilujem nikoho a dlho už asi ani nebudem. Dve velké lásky mi teraz bohato stačili. Ale naspäť, v tejto chvíli neexistuje žiadna láska a chcem aby sme mi dvaja fungovali ako uplne obyčajný spolužiaci. Chcem aby sme sa správali k sebe ako minule dni. Bez hádok, bez akých kolvek hlúpostí ktoré sme niekedy v minulosti robili. Chcem aby sme sa mohli porozprávať o hoci ktorej téme. Chcem aby to bol vzťah aký to mal byť od začiatku táký ktorý si chcela aj ti.

Posledné slová písane srdcom.
Slová o nás mohli byť pekné, ale tak isto ako krása v tvojich očiach bude patriť tomu kto si to zaslúži, tomu koho budeš milovať aj ti, tomu kto bude chcieť aby ste boli spolu, tomu kto bude milovať teba sa mu a nie len to čo mu vidia oči. Aj keď aj to je veľmi krásne.

Detto isté čo píšem hore vyššie som aj ja cítil a chcel ale chýbala tvoja láska. Čo už na to napísať. Možno len toľko čo som napísal na konci jednej esemesky „škoda“