Charles Baudelaire: Mrcina

V minulosti, táto báseň u väčšiny ľudí vyvolávala negatívne emócie. Pôsobila na nich šokujúco, zdala sa im pohoršujúca a nechutná. Tieto pocity majú aj mnohý terajší čitatelia tejto básne. Ja ju však vnímam pozitívne. Báseň je realistická. Autor berie veci také, aké v skutočnosti sú. Z ničoho sa nevysmieva, nič neopisuje v záporoch ani v kladoch, a tak má čitateľ možnosť vytvoriť si vlastný názor. Hlavnou myšlienkou tejto básne je smrť. Smrť je nezvratným osudom pre každého a nikto sa jej nevyhne. Témou je opis rozkladajúceho sa tela neznámeho tvora, čo sa s ním dialo a ako vyzeralo.

V úvode básne autor opisuje, ako bol so svojou milou na prechádzke a na zemi uvideli ležať mrcinu („Rozpamätajte sa, čo videli sme, milá v to sladké ráno leta raz: mrcina príšerná v zákrute cesty hnila…“). V tejto časti sú pútavé kontrasty medzi krásou a ošklivosťou (sladké ráno – mrcina príšerná). Zaujal ma autorov zmysel pre detaily.(„A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha. Batalióny čiernych lárv dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka z útroby, ktorou hýbal zmar.“). Tu vidno, že sa nebojí pozrieť niekam hlbšie a rozumie tomu, o čom píše a dokáže nazvať veci pravým menom („A slnce pražilo do tejto prašiviny…“). No v tejto básni mi chýba, že autor neopisuje svoje ani priateľkine emócie. Myslím, že pre čitateľa je dôležitý nie len vonkajší opis, ale aj pocity a reakcie ľudí.

Páči sa mi, že autor vidí krásu v niečom obyčajnom, čo pre ostatných ľudí nemá žiadnu cenu a ani sa tým nechcú zaoberať. Iní autori stále opisujú svoju lásku ako nesmrteľnú, že v ich pamäti ostane ich milovaná navždy rovnako krásna. Tu sa autor nebojí reality. Vie, že každý raz musí umrieť, nikto tu neostane naveky a vie, že akokoľvek krásny človek sa raz aj tak premení na prach („Kráľovná krásoty, budete takou i vy, úniku z tejto hrôzy niet, keď pod rov zídete, čo slizké kvety živí, v zmäť starých kostí plesnivieť.“). No popri tom všetkom nezabúda spomenúť, ako svoju milú ľúbi a aká je pre neho vzácna („…hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté, anjel môj, moja jediná.“). Vyjadruje svoj postoj bez toho, aby niečo skrýval a snaží sa vystihnúť podstatu vecí („…že vylúpol som tvar, podstatu, pravdu holú…“). Ľudia by nemali byť odsudzovaní za svoje názory a postoje. Práve kvôli rozdielnemu vnímaniu reality tohto autora spoločnosť nepríjmala. Obdivujem, že napriek všetkým nepriaznivcom Baudelaire stále písal a nevzdal to.