„3. Ak literatúra doteraz velebila uvážlivú nehybnosť, extázu, driemoty, tak chceme my velebiť agresívny pohyb, horúčkovitú nespavosť, gymnastický krok, nebezpečný skok, zaucho a úder päsťou.“

Tento výrok ma oslovil vďaka silným slovám, ktoré sú v ňom použité. Vypovedá o zmene, ktorú je nevyhnutné uskutočniť. Hovorí o stacionárnosti a všednosti, ktorá v tom období vládla v literatúre. No vo svete nastalo obdobie rozvoja vedy a techniky, vznikali nové vynálezy, nové filozofické, politické či ekonomické teórie a jednotvárnosť bežného života postupne mizla. Autor tohto výroku chcel povzbudiť básnikov, prozaikov, ale aj mnohých ďalších umelcov aj „neumelcov“, aby túto dobu len tak neprespali. Vyzýval ich, aby aj oni svoju tvorbu rozvíjali tak, ako sa rozvíjal aj okolitý svet.

Myslím, že tento výrok je autentický aj pre terajšiu situáciu na Slovensku. Veda a technika sa neustále vyvíja a napreduje, no „umelecký svet“ akoby zaspal. V kníhkupectvách takmer nevidieť nové knihy od slovenských autorov, koncerty klasickej hudby, výtvarné a sochárske výstavy a divadelné predstavenia sa dnes uskutočňujú len vo veľkomestách a ľudia z menších miest, ktorí si nemôžu dovoliť za nimi cestovať, majú znemožnený prístup k umeniu. Tým, že tieto kultúrne podujatia sú len málo ľuďom dostupné, uskutočňujú sa čoraz menej. Môj názor je, že keby divadelné predstavenia, výstavy, či spevácke alebo folklórne vystúpenia prišli raz za čas aj do menších miest, získali by tým vyššiu navštevovanosť a viacero ľudí by malo možnosť kultúrne sa vzdelávať.

Ak by som to mala zhrnúť, povedala by som, že tak ako umenie zaostávalo za ostatným svetom v minulosti, tak zaostáva aj teraz a je len na umelcoch, či s tým niečo urobia alebo jednoducho nechajú umenie zapadnúť prachom.