Je mnoho dôvodov prečo, mnoho hlúpych dôvodov, prečo sa mladý dajú na drogy. Problémy doma, problémy v škole, problémy s láskou, problémy so sebou samým. Samé problémy. Ale sú to také problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť, také ktoré sa musia riešiť len akýmsi unikom? Áno, keď sa dá mladý človek na drogy, je to istým spôsobom útek z reality do akéhosi iného sveta. Do sveta pohody, zábavy, pokoja... Títo ľudia si myslia, že jednoducho drogu brať musia, aby to zvládli, aby na chvíľu zabudli.

Ale sú aj taký, a to je asi ten horší prípad, ktorí sa na túto ťažkú a nebezpečnú cestu vydajú dobrovoľne. S priateľmi si raz na party dajú marišku a tým sa to vraj skončilo, alebo nie? Nie tým sa to len začína. Človeku je na začiatku z toho super. Svoju drogu má vždy po ruke a svet je krásy. Áno, istý čas je to možno fajn, ale to je len klamný pocit radosti. Neskôr už prestáva byť také jednoduché mať drogu vždy pri sebe, ale niečo v ich vnútri im hovorí: „Musíš to mať!“ To niečo v ich vnútri je závislosť, o ktorej žiaľ nevedia a možno už niečo tušia, ale nedokážu si to priznať. Začnú klamať, podvádzať aj kradnúť, a to nie len cudzích ľudí, ale aj rodinu a blízkych. Začnú ubližovať tým, na ktorých im vraj najviac záleží. Najprv zoberie otcovi z peňaženky pedesiatku, neskôr stovku a ani sa nenazdá a v ruke už drží tisícku. Mame bez problémov vezme zo šperkovnice drahý náramok, ktorý je pre ňu tak cenný a beží s ním do záložne.

No netrvá dlho a z týchto, kedysi veselých a v celku spokojných ľudí sa stávajú doslova trosky. Sú z nich už len akési chodiace schránky bez duše. Konečne si začnú uvedomovať, že majú problém, no často je už príliš neskoro. O pomoc začnú prosiť až tesne pred koncom a očakávajú pomoc od ľudí, ktorým tak ubližovali. Ak majú šťastie ich blízky im odpustia a pre ich záchranu urobia všetko čo sa dá. No možno niektorým už rodina pomôcť nechce. Veď môžu povedať: „ Sem si sa dostal sám, tak si teraz aj sám pomôž!“ Ale oni to už nedokážu a možno umierajú práve so spomienkou na deň, keď si prvýkrát dali drogu.