Vojna. War. Der Krieg. Válka. Guerre. Conflagracion.
Toto slovo naháňa hrôzu, v ktoromkoľvek jazyku. Ale prečo? Prečo naháňa hrôzu? Lebo keď to slovo niekto vysloví predstaví si tisíce mŕtvych, strach, hrôzu, chaos. Napríklad taká 2.svetová vojna. Prečo vôbec začala? Pre túžbu jedného psychopata ovládnuť celý svet. Koľko ľudských životov vtedy vyhaslo? Mladí muži, ktorí mohli ešte toľko toho dokázať, mať vlastnú rodinu, úspech v práci. Ale pre skazenú predstavu jedného nevýrazného človeka sa to skončilo ešte predtým ako to začalo. Koľko malých detí zostalo bez otca? Koľko vdov? Presné číslo vám nepovie nikto. Bolo to niekoľko desiatok miliónov civilných obetí a milióny príslušníkov ozbrojených síl. Ale museli títo ľudia naozaj zomrieť?

A čo židia? Oni nie sú ľudia? Sú, sú presne takí istí ľudia ako my všetci ostatní, a majú presne to isté pravo žiť a byť šťastní ako my. Viete si to vôbec predstaviť? Ste malé dieťa, ktoré práve prebudil zo spánku zvuk zbraní, ktoré práve niekoho zabili. Všetko sa otriasa od nárazov bômb, granátov a výbušnín. A vás teraz odvádzajú preč a vaša mama, opora v každej situácii, plače a vy netušíte prečo a čo ste spravili. A potom keď vás odvezú do koncentračného tábora vidíte vo všetkých tvárach nemý strach a hrôzu. Príde po vás vojak a dá vás do plynovej komory len preto že ste žid a padol na vás nejaký los. Dusíte sa a potom vaše telo odhodia ako použitú hračku. Nie to si nikto nevie predstaviť. Ten kto prežil koncentračný tábor má traumu na celý život a nemôže sa jej len tak ľahko zbaviť.

A čo vojna v Iraku? Bolo to naozaj oslobodenie od režimu Sadama Husajna a zbraní hromadného ničenia, ktoré sa nikdy nenašli? Alebo to bol boj o peniaze a ropu? Nikto nepopiera, že USA zbavili Irak Husajna. Ale muselo sa to stať takto? Úbožiaci ľudia, ktorí to museli prežiť. Idú si po ulici a musia striehnuť či tam nie sú vojaci, teroristi alebo nejakí samovrahovia. Každú chvíľu tam niečo vybuchne lebo nejaký terorista si práve plnil svoju povinnosť.

V jednom filme som videla ako brali do vojny malých chlapcov, ktorí sa hrali na ihrisku. Chlapci mohli mať tak 15 a nižšie. A pomocou nich odmínovali mínové polia. Dali im plastikový kľúč akože od neba a prikázali im prejsť po mínovom poli. Po poli, s ktorým tieto deti nemali nič spoločné azda to, že sa nachádzali v rovnakom štáte. Videla som to vo filme lenže skutočnosť je často krát mnohonásobne horšia. Život matky tam musí byť hrozný. Pustiť dieťa von a ono sa vám nemusí vrátiť.

A mnohé iné vojny. Čo vlastne prinášajú? Smrť, skazu, chaos, utrpenie a veľa nevinných obetí. Ale obete nie sú len ľudia, ktorí zomreli alebo si poškodili zdravie vplyvom vojny sú to aj vdovy, priateľky mladých vojakov a siroty.

Dievča, ktoré si plánuje svoju budúcnosť s chlapcom, ktorého miluje a je ochotná mať sním rodinu a prežiť s ním zvyšok života. Začne vojna a je po plánoch. Po manželovi po deťoch aj po snoch. V jej srdci sa nájde miesto už len pre smútok.

Niekde som čítala, že bez vojny by neexistoval mier. Ale chceme potom mier? Keď musí byť aj vojna? Chcela by som aby sa ľudia milovali a aby sa mali radi, aby si nezávideli a aby jeden druhému prial šťastie. Potom by sa žilo krásne. Veď by sme sa mali uvedomiť sme v 3. tisícročí. Prečo si život skaziť vojnou? Sme vyspelá civilizácia ktorá by mala chápať následky vojny, lebo ak ich nepochopíme, život na Zemi môže vyhasnúť pričinením nás samých.

Jedno slovo neznášam a to je VOJNA. Dúfam, že raz sa mi splní sen a nikto na svete si nepomyslí že by mal bojovať. Lebo dejiny vravia samé za seba a vyvarujú nás omylu.

A ešte by som chcela niečo. Vzdať svoj hold vojakom a nevinným, ktorí nemohli za to že vojna začala ale museli žiť v nej. Nech MIER zavládne na celej Zemi.