Potom štúrovčinu, Ľ. Štúr predstavil Európe na stránkach novín Slovenskje Národňje Novini s prílohou Orol Tatránski (začali vychádzať v auguste 1845) a J. M. Hurban v časopise Slovenskje pohladi (1846). Keď napokon vyšli Štúrove kodifikačné spisy roku 1846, Nauka reči slovenskej, s presvedčivými argumentami v prospech slovenčiny, zdalo sa, že revolučné úsilie štúrovskej generácie nebolo zbytočné.
Najprv sa však poponáhľal Ján Kollár, ktorý vystúpenie štúrovcov odsúdil ako čin proti jednote slovanstva v zborníku Hlasové o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky, v roku 1846. Obranný spis M. M. Hodžu vyšiel v roku 1847, Epigenes slovenicus, s úvahami o prednostiach „slovanského“ pravopisu. Druhý variant Větine o slovenčine (1848) pripúšťa aj možnosť y, ä a ľ, tiež Tatrín hlasoval v prospech ä, ľ a tvarov typu bol. Už sa vytváral priaznivý čas pre pokojnú konfrontáciu, ale prišli revolučné roky 1848-1849, kedy musel ísť Ľ. Štúr obhajovať slovenčinu na uhorský snem. Viedeň chcela vyhostiť spisovnú slovenčinu zo škôl a úradov, Ján Kollár však vo Viedni presadil, aby sa na Slovensku zaviedla tzv. staroslovenčina – čeština čiastočne „oživená“ slovenčinou.
No predstavitelia mladšej generácie naďalej používali štúrovskú spisovnú reč, v „slovanskom“ pravopise, čo vyústilo novou, Hodžovsko-Hatalovskou (východiskom boli dva varianty pravopisnej úpravy Hodžu a dva varianty Hattalových pravopisných zásad), úpravou pravopisu, ktorá bola zakotvená v Krátkej mluvnici slovenskej z roku 1852, kde je už kodifikovaný rozdiel i, í; y, ý, ä, ľ tvary dobré, dobrého, bol atď. A tak sa začala nová etapa dejín spisovnej slovenčiny, pravda, v takej podobe ako ju poznáme dnes. Prínos Ľ. Štúra pre slovenskú lingvistiku by sa dal vystihnúť takto: „Na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo u Štúra.“ (MINÁČ, Vladimír)
V roku 1918 sa slovenčina stala prvýkrát štátnym jazykom prvého Slovenského štátu.
V roku 1931 vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých sa prejavovala idea čechoslovakizmu, boli poznačené teóriou jednotného československého národa a československého jazyka. Vypracovala ich pravopisná komisia Matice slovenskej. Časť slovenskej inteligencie to považovala za prostriedok namietaný proti svojbytnosti slovenského národa. V roku 1931 vznikol časopis Slovenská reč, ktorého činnosť bola zameraná na zachovanie osobitosti spisovnej slovenčiny a vtedy sa prejavila tzv. idea purizmu, čo viedlo Maticu slovenskú k tomu, aby vytvorila jazykovedný odbor, výsledkom ktorého budú nové pravidlá slovenského pravopisu. Tie vyšli v roku 1953 a potom ešte v ďalších desiatich vydaniach do roku 1971 kedy sa odmlčali a opäť sa na trhu objavili až v roku 1991.
Na týchto pravidlách pracovala 11 členná skupina vysokoškolských pracovníkov a pracovníkov SAV (Slovenskej akadémie vied). Problémy slovenskej pravopisnej sústavy sa roku 1984 rozoberali v cykle prednášok v Slovenskej jazykovej spoločnosti pri SAV v Bratislave. Najzávažnejšie problémy sa publikovali v časopise Slovenská reč, aby bola informovaná aj širšia odborná verejnosť. Ukázalo sa, že časť verejnosti, najmä zo školských kruhov je naklonená radikálnej pravopisnej zmene a síce odstránením písmena y zo slovenskej pravopisnej sústavy. Na takúto ráznu pravopisnú reformu neboli v tom čase vhodné spoločenské ani ekonomické podmienky. Nové Pravidlá slovenského pravopisu aj tak porušujú doterajšiu tradíciu PSP, pretože predchádzajúce vydania neboli len pravopisnou, ale aj jazykovou príručkou spisovnej slovenčiny a tým miatli používateľov, ktorý si pod termínom pravopis predstavovali celý jazyk. Táto situácia sa zmenila tým, že boli vydané osobitné kodifikačné príručky ako: Pravidlá slovenskej výslovnosti (a hláskoslovia), Morfológia slovenského jazyka (tvaroslovie), Pravidlá slovenského pravopisu (grafický jazykový prejav), Krátky slovník slovenského jazyka (slovná zásoba) a viaceré terminologické slovníky.
